Slovenská kameramanská škola?
Diskusia o filmovom povolaní
Existuje slovenská kameramanská škola? Dokážete niečo také v tvorbe našich kameramanov identifikovať, pomenovať? To bola posledná otázka, ktorú režisér Martin Šulík, moderátor diskusie Povolanie: kameraman, kameramanka zúčastneným položil. V poslucháčmi zaplnenej kinosále Kina Lumière v stredu 27. novembra 2019 na túto a príbuzné témy diskutovala širšia generačná vzorka slovenských kameramanov.
Za najstaršiu generáciu sa k slovu dostal doyen profesie Stanislav Szomolányi (1935) - autor obrazu dnes už legendárneho slovenského zvestovateľa "československej novej vlny", filmu Slnko v sieti a sekundoval mu Igor Luther (1942) - od konca šesťdesiatych rokov žijúci v Nemecku, ktorý sa ako kameraman podpísal pod desiatky významných diel svetovej kinematografie. Ešte v Československu po prvý krát zaujal obrazom v Jakubiskovom emblematickom debute Kristove roky.
Zástupcami strednej generácie v diskusii boli Ivo Miko (1978) - kameraman viacerých domácich filmových i televíznych projektov, ktorý ako autor obrazu roadmovie Rastislava Boroša Stanko v roku 2015 debutoval celovečerným hraným kinom a Tomáš Juríček (1974) - medzičasom už ostrieľaný tvorca vo viacerých medzinárodných produkciách, ale i v niektorých slovenských tituloch, ktoré v poslednom čase rezonovali v diváckom povedomí. Nakrútil napríklad filmy Jonáša Karáska Kandidát či Amnestie.
Najmladšiu generáciu a ženské pohlavie reprezentovala Denisa Buranová, ktorá nedávno zaujala svojim kameramanským debutom v celovečernom hranom filme Ivety Grófovej Piata loď a stála aj za kamerou filmu Ostrým nožom režiséra Teodora Kuhna.
Sviatok kamery
Popoludňajšia diskusia Povolanie: kameraman, kameramanka sa konala ako súčasť "sviatku slovenskej kamery", v rámci 9. ročníka podujatia Kamera 2019, ktorého hlavným zmyslom je udelenie cien za najlepšie výkony profesie.
Asociácia slovenských kameramanov organizuje podujatie každé dva roky a tentokrát sa uznanie tvorcom prisudzovalo v deviatich kategóriách. Okrem špeciálnych cien - za celoživotné dielo a za technologický prínos - honorovala porota kameramanské výkony v týchto kategóriách: Cena za najlepší študentský film, Cena za krátky hraný film, Cena za videoklip, Cena za reklamu, Cena za televízny seriál, Cena za dokumentárny film a Hlavná cena, za celovečerný hraný film.
Dnes už vieme, že viacerí z účastníkov popoludňajšej diskusie boli na slávnostnom večeri v Kine Lumière vyzvaní, aby si prevzali ocenenie, ktoré im v jednotlivých kategóriách prisúdila odborná porota. Tá laureátov vyberala z nominácií, ktoré vyplynuli z hlasovania všetkých členov Asociácie.
Existuje slovenská kameramanská škola?
Moderátor diskusie Martin Šulík nemal vôbec ľahkú úlohu. Niežeby pestrá vzorka kameramanov v diskusii nechcela nič povedať a zaryto mlčala, ale na moderátorove logicky formulované otázky často nedokázala odpovedať vecne, racionálne. Tak to bolo napríklad v problematike o povahe vzťahov kameramana a režiséra, ako aj o charaktere spolupráce s ďalšími členmi tvorivého štábu. Alebo v téme o tvorivých poučeniach a skúsenostiach, ktoré jednotliví umelci nadobudli pri realizácii svojich konkrétnych titulov. Zreteľnejších odpovedí sme sa nedočkali ani v rozprave o predpokladoch a možnostiach presadenia sa v širšom medzinárodnom kontexte, alebo v úvahách o budúcnosti profesie a podobne.
Isteže, nie sú to jednoduché témy a účastníci diskusie, panujúci viac obrazom ako slovom, v jednotlivých témach neraz trochu odbiehali od zadaných otázok a často prinášali skôr subjektívne, emotívne ladené úvahy, niekedy sa dokonca vyjadrovali až v symbolických či obrazných formuláciách. Nie nadarmo sa kameramani neživia svojimi ústami, ale tým, čo vidia...
No ani takýto priebeh diskusie nebol určite márny, naopak, z úvah a reflexií tvorcov vyplynulo mnoho podnetných myšlienok a diskusia sa viedla v dobrej atmosfére, často bola prešpikovaná aj dobrou dávkou humoru.
Nuž a záverečnú otázku rozpravy, či existuje čosi, čo slovenských kameramanov v ich tvorbe spája, čo ich jednoznačne identifikuje, a či teda môžeme na základe akýchsi spoločných znakov hovoriť aj o nejakej slovenskej kameramanskej škole, hádam najzretelnejšie zodpovedal Ivo Miko. Koncepciu národnej kameramanskej školy jednoznačne odmietol, pretože podobnosť či ponášku považuje v umení za čosi rozhodne nežiadúce. Tvorbu má charakterizpvať jedinečnosť, neopakovateľnosť výkonov a teda o akejkoľvek spoločnej tvorivej platforme nemá zmysel uvažovať.
Tomáš Hučko, november 2019
