Tak som v sobotu večer (4. novembra 2017) strávil viac ako dve a pol hodiny pred televíznou obrazovkou, aby som si pozrel film Unavení slnkom 2: Odpor.

V roku 2010 tento veľkofilm nakrútil "cár" ruskej kinematografie, "ruský Spielberg", Putinov kamoš, a samozrejme veľký filmový režisér, umelec a ostrieľaný profík Nikita Michalkov.

Spŕšku kritiky, ale aj trochu obdivu, si titul už vyslúžil na rôznych fórach, tak načo sa ešte nad ním rozčuľovať? To naozaj netreba, ale možno má zmysel o tom projekte stratiť ešte slovko (napísať pár viet trebárs do tohto bloku...), lebo ten film je niečím príznačný - o niečom vypovedá, čo sa netýka len tohto konkrétneho titulu.

Emócie teda bokom, skúsme to racionálnou úvahou nad širším kontextom predvedeného spektáklu. Michalkovov film je totiž celkom dobrou ukážkou toho, čo sa stalo s fenoménom, ktorému vravíme film.

V prvom rade bije do očí, ako sa autor, ktorého sme v minulosti celkom oprávnene vnímali ako talentovaného tvorcu ambicióznejších filmových diel, postupne dopracoval k produkcii mainstreamovej zábavy, v ktorej zručne mieša primárnu divácku atraktívnosť spektáklu s vlasteneckým pátosom, neštítiac sa pritom ani enormnej miery klišé, ba ani gýču.

Šikovne pritom využíva zotrvačnosť svojej pôvodnej "značky", tváriac sa, že aj súčasné kinematografické projekty sú ambicióznymi tvorivými počinmi, haliac sa pritom do hávu trochu tajomných kategórií, akou je napríklad skupina filmov, s trochu prihlúplym označením "art".

Lenže aby sme boli spravodliví, až tak veľa možností režisér dnes ani nemá. Mohol by pravda tvrdošíjne lpieť na tradičných princípoch hodnotného kina, ako sa o to doteraz zakaždým usiluje napríklad poľský režisér Krzysztof Zanussi - mimochodom v jeho nekompromisnom obraze našej porevolučnej mizérie Persona non grata (2005) stvárnil Michalkov s úžasnou bravúrou rolu dvojtvárneho ruského veľvyslanca.

Ale presadzovať dnes hodnotové kino je obzvlášť náročné (nikdy to nebola prechádza ružovým sadom), čím nechcem povedať, že zorganizovať grandiózny filmový spektákel, akokoľvek dotovaný štedrým rozpočtom, je ľahká záležitosť.

Úspešný spektákel má aj bonusy navyše: prináša svetskú slávu a blahobyt. A tak je pre mnohých voľba jasná, snažia sa zaradiť, prispôsobiť daným podmienkam. Napokon, poľná tráva až tak rýchlo nerastie...

Podmienky a okolnosti kinematografie sú dnes veľmi podobné na Západe i na Východe. Podobu filmov vo veľkej miere diktuje honba za priazňou zhýčkaného publika, ktorého súčasné generácie uverili, že zmyslom filmov je predovšetkým dobre zabávať, a v rámci toho predvádzať neustále nové kúsky, nové kúzla, triky a čary, nové efekty.

Na staré cnosti kina si dnešní dvadsiatnici, ba ani tridsiatnici nemôžu spomenúť, vyrástli v celkom inej kinematografickej kultúre, ako predchádzajúce generácie.

V čase realizácie filmu Unavení slnkom 2: Odpor prekročil Nikita Segejevič Michalkov dôchodcovský vek, no tento film určite nenakrúcal na prilepšenie si k svojej penzii.

Kdeže, šesťdesiatpäťročný režisér sa za každú cenu snaží udržať krok so súčasným svetom, so súčasnou kinematografiou. Z filmu vzniká dojem, akoby nezápasil len s látkou svojho filmu, ale akoby súperil aj s mladšou režisérskou generáciou. Nuž z tohoto hľadiska obstál celkom dobre, v porovnaní s mladšími kolegami nemá najhoršiu kondíciu, guráž - ani rozpočet (stál údajne 55 miliónov dolárov. V roku 2010 to bol najdrahší ruský film všetkých čias).

Jeho filmový vojnový spektákel je niekedy naozaj impoznatný. V divokom tempe prináša ohňostroj vojnových atrakcií: explózie, hemženie ľudských davov, vojenské útoky, nerovné bitky, padajúce obete, odtrhnuté ľudské údy, stroskotané lietadlá, potopené lode.

Efektné obrazy deštrukcie vojenskej i civilnej techniky, stavieb, ľudských más i jedincov. S pomocou špeciálnych efektov digitálnej kinematografie, podporené s pôsobením viackanálovej zvukovej stopy s prepracovanými ruchmi a hudobnými kompozíciami.

Film prináša preplietajúce sa paralelné príbehy troch ústredných hrdinov: deklasovaného generála Kotova (v podaní režiséra filmu), preživšieho vo filme všetky vojnové nástrahy, od úteku z bombardovaného gulagu, cez mínové polia a zákopy trestného oddielu. Ďalej sú to peripetie Kotovovej dcéry Nadi, jej strastiplná cesta vojnovým besnením: od osudov zachránenej pionierky z potopenej lode až k útrapám frontovej ošetrovateľky, poskytujúcej posledné chvíľky úlavy umierajúcim vojakom. A napokon čekista Dmitrij A. Arsenťjev, pátrajúci po Kotovovi z poverenia samotného Stalina.

Ukážka z filmu prináša situáciu po útoku nemeckých stíhačiek na loď, ktorá preváža civilných utečencov a ranených vojakov.

Plaví sa pod označením červeného kríža, čo by jej malo zabezpečiť ochranu pred prelietavajúcimi nemeckými stíhačkami. Lenže ich piloti si pri prelete krátia dlhú chvíľu, až vyprovokujú výstrel z lode. Následne sa rozpúta hotové peklo. Pasažieri potápajúcej sa lode hynú vo vlnách mora, v spŕškach z leteckých guľometov.

Kým apokalyptickej scéne topiacich sa pasažierov by sme ešte dokázali priznať určité cnosti tradičného kina, celkom v nátlaku spektakularity je následná scéna kresťanského krstu Nadi.

Dievča sa na hladine mora drží pomocou míny. Do radov kresťanov uvádza Naďu stroskotaný beznohý kňaz. Na osamelú dvojicu na míne zaútočí nemecká stíhačka. Svoje palebné pokusy opakuje lietadlo tak, že zakaždým letí čoraz nižšie nad hladinou. Až dovtedy, kým sa nedotkne morskej hladiny. Nasleduje efektná, masívna explózia lietadla, hrdinovia na míne sú zachránení.

Ale aj sekvencia potopenia lode trpí niektorými neduhmi. Tak napríklad sa v prestrelených ľudských telách pod hladinou až nápadne pripomína Spielbergovo vylodenie v Normandii (Zachráňte vojaka Ryana, 1998), okrem toho sekvencia prináša aj niekoľko zaručených klišé: medvedík v zmeti trosiek potopenej lode, či fotografia Kotova, plavne vystupujúca z otvoreného, utopeného Nadinho kufríka.

Oceniť by sme však mohli pôsobivosť podvodnej scény, keď obrovská plachta s červeným krížom, ktorá mala ochrániť loď od náletov, sa po útoku rozprestiera na mori a bráni Nadi dostať sa na hladinu. Je to nielen pôsobivé, ale v istom zmysle aj symbolické. Škoda, že aj tento motív bol obetovaný prevládajúcemu výrazu filmu a oslabila ho priveľmi dynamická filmová montáž.

Keď okolo storočnice kina začali niektorí intelektuáli viac menej oprávnene bedákať, že sa postupne stráca až stratilo filmové umenie a kinematografia speje do komerčnej záhuby, videli niektorí umelci spásu filmu v jeho spektakularite. Divák má v kine dostať také audiovizuálne zážitky, aké inde nedostane!

Tomuto trendu práve v tom čase nahrávala aj technológia, všemocná digitalizácia prinášala tvorcom a najmä producentom nové realizačné možnosti takpovediac na tácke: nakrútiť bolo zrazu možné všetko, aj tie najbujnejšie sny a fantázie, a to v takom vyhotovení, že diváci v kine híkali očarení dokonalosťou realizácie a nesmiali sa už na umelých kulisách či nevierohodných maskách, ako v nedávnej minulosti.

Jeden mediálny expert v tejto súvislosti poznamenal, že odteraz sú všetky filmy animované. To akože film stratil svoju elementárnu vlastnosť - dokumentárnosť obrazu, ktorá dovtedy, vďaka fotorealistickému zobrazeniu skutočnosti, charakterizovala filmové médium. Teraz už je celkom jednoduché zasahovať priamo do podoby "autentického" obrazu, a tak dokážeme film zmanipulovať nielen montážou záberov, ale priamo podobami obrazu, ktorému sme doteraz verili, že zaznamenáva výsek skutočnosti. Nič už nie je zaručene dokumentárne "pravdivé", všetko je animovaný film.

Rozhodujúce bolo to, že si tento s digitalizáciou súvisiaci trend osvojili producenti, uverili mu a investovali doň. A oplatilo sa, v priebehu pomerne krátkeho času sa podarilo presvedčiť divákov, že film je najmä spektákel. Že je to najmä úžasný vizuálny aj auditívny zážitok, že sú to predovšetkým špeciálne efekty.

Pravda, toto všetko je spojené aj s rýchlou generačnou obmenou filmových divákov. Generácie, ktoré si pamätajú ešte iný zmysel aj mainstreamovej filmovej produkcie, tu nepochybne ešte sú, ale ich význam nie je rozhodujúci. Dôležité sú masy mladých divákov. Tí staré kino nepoznajú, sú vychovaní v duchu digitálneho kina.

Unavení slnkom 2: Odpor - to je strašne hlasný spektákel s rýchlo strihanými zábleskami záberov, z ktorého hrozí, že diváka rozbolia uši aj oči - a v duši zostane prázdno.

Možno je zákonité, že v sústredení sa na veľkolepý spektákel uniknú dôležité maličkosti. Ale vo filme sú vždy dôležité aj detaily.

Tak napríklad diskusiu moskovských kadetov, ktorí na korbe nákladiaku putujú na frontovú líniu, nie je rozumieť, natoľko sa režisér snažil rozhovor zahustiť a dynamizovať. Kadeti sa rozprávajú jeden cez druhého, pričom zmienku jedného z nich o dome v Minsku a jeho kľúčoch ešte dokážeme vnímať, ale následná škriepka s kolegami už je celkom nezrozumiteľná.

Iný príklad: keď sa nemecké tanky v hmle blížia k tylu zakopaných kadetov, frontoví novici ich omylom považujú za "naše", za ruské. V poriadku, je to zaujímavý paradox, zaujímavá scéna. Lenže "presolená". Vojaci opakujú mantru "naše tanky" dovtedy, až je to neúnosné a otravné.

Jeden z vojačikov dokonca vylezie zo zákopu a ide "svoje" tanky privítať, chce sa s osádkou porozprávať. Keď po dlhom dobiedzaní kadet pred železným monštrom nakoniec zistí, ako sa veci majú - Michalkov ešte stále nemá dosť. Namiesto logického konania (najpravdepodobnejší by bol útek vojaka) začne kadet s nemeckým tankom "bojovať". Zapichne bodák do čela tanku a vyzýva ho, aby sa vrátil. Ten "súboj" sa nemôže skončiť inak - detailný záber ukazuje pásy tanku, na ktorých je zachytená kadetova karabína. Čo sa stalo s ním samotným si ani veľmi nemusíme domýšľať, blato na pásoch je sfarbené do červena...

Napokon, všetko spomenuté (a ešte oveľa viac) je v ukážke.

Do "bloku" toto v týždni od 5. do 12. novembra 2017 zapísal Tomáš Hučko.