Dnešní mladí ľudia väčšinou ani netušia, čo to filmový týždenník je. Odkiaľ by ho aj poznali - keď si dnes so sáčkom pukancov (alebo aj bez) sadnú do niektorej zo sál multikina, pred filmom, na ktorý si kúpili lístok, ich otravuje nanajvýš pásmo reklám či inzerátov, trailery na nové trháky. Ale voľakedy to tak nebolo. Vlastne až do roku 1990.

Filmové predstavenie malo predpísaný priebeh – pred hraným filmom išiel spravidla nejaký krátky dokument – zhruba 15 minútový. Niekedy sa premietol animovaný film. Ale krátke predfilmy sa nepúšťali so železnou pravidelnosťou, občas neboli (zlyhala napríklad distribúcia), alebo ich iniciatívny premietač z programu predstavenia jednoducho vynechal, aby sa diváci rýchlejšie dostali k svojej zaplatenej zábave (a premietač rýchlejšie domov).

Je preto dosť pochopiteľné, že ľudia týždenníky príliš neobľubovali, kinopropagande unikali často tak, že chodili na filmové predstavenia neskoro – vedeli, že týždenník trvá okolo 10 – 15 minút.

Ale nie vždy si žurnál nezáujem divákov zaslúžil – jeho obsahom nebola vždy len číra propaganda. Obzvlášť v šesťdesiatych rokoch chytil druhý dych – pestrejšiu skladbu s relevantnými témami umožnil jednak politicko - spoločenský odmäk, na druhej strane sa týždenník pod tlakom televízneho vysielania hľadá formátovo. A prevratné udalosti búrlivého roka 1968 zaznamenal a sprostredkoval filmový žurnál naozaj výstižne. Pravda, v normalizácii sedemdesiatych rokov opäť prituhlo, týždenník sa žiaľ opäť stával neobľúbenou výkladnou skriňou neobľúbeného režimu.

„Nikdy sa týždenníky toľko nepremietali, ako dnes“, povedala na krste edície DVD Marcela Plítková, ktorá v Spravodajskom filme ako dramaturgička a režisérka pracovala v rokoch 1964 – 1983. Nuž áno, cykly starých žurnálov vysielajú niektoré televízie, na Slovensku ich občas (niektoré sezóny) a dosť „šlendriánsky“ (s nepravidelným vysielacím časom) prinášala Slovenská televízia, aktuálne sa starým slovenským vydaniam venuje spravodajská televízia TA3.

Geniálny dramaturgický nápad mali v roku 1995 v Českej televízii. Dá sa zhrnúť do niekoľkých slov, vlastne do podtitulu cyklu: „filmový týdeník - jak byl promítán v kinech právě před padesáti lety“. Už dvadsať rokov ČT vysiela v pôvodnej verzii staré žurnály, prísne dodržujúc zmysel projektu: päťdesiatročný týždenník. Cyklus má v štruktúre českej dvojky relatívne stabilný vysielací čas (zväčša sa upravuje pre celú sezónu, pre kalendárny rok), aktuálne je to nedeľné ráno (s reprízou v nasledujúci deň).

Týždenníky sa dnes teda (opäť) premietajú. Samozrejme tie staré, nové čísla už nikto nenakrúca. Premietajú sa, pretože niektorí diváci vedia doceniť to, čo staré týždenníky obsahujú, čo prinášajú. Nie je toho málo – okrem dobových obrazov - neraz s jedinečnou dokumentačnou hodnotou - sú tiež zaujímavým svedectvom o predstavách, ako by skutočnosť mala vyzerať. Áno, týždenníky nezaznamenali len dobové podoby skutočnosti, ale aj dobové predstavy o nej. Samozrejme aj propagandu. Lenže to, pred čím diváci v minulosti pochopiteľne unikali, môže byť dnes zaujímavým svedectvom o tom, ako sme žili. V hľadaní odpovedí na klasické otázky: kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme, je vynikajúcim zdrojom poznania aj dobový žurnál.