Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy
Krst knihy rozhovorov Iris Kopcsayovej s Pavlom Brankom
"Kinematografia mi dala také bohatstvo citových zážitkov, aké ani ten najnaplnenenjší reálny život nemôže obsiahnuť." Tento citát Pavla Branka na strane 103 uvádza kapitolu O slovenskom filme a o tom, čo môže dať človeku film (s. 103 - 115). Siedmej múze je však venovaná aj kapitola predchádzajúca: O filme (s. 88 - 101).
Obe kapitoly sú súčasťou knihy rozhovorov, ktoré s Pavlom Brankom v priebehu zhruba posledných dvoch rokov viedla novinárka Iris Kopcsayová.
Knihu Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom vydalo vydavateľstvo Marenčin PT ešte koncom minulého roka.
V posledný februárový deň roku 2017 ju autori uviedli do života v nabitej sále kina Lumiére. Prezentáciu moderoval Dado Nagy, publikáciu predstavili Zuzana Gindl - Tatárová a Pavol Matejovič.
Kniha rozhovorov
Pavel Branko je v povedomí slovenskej verejnosti známy predovšetkým ako filmový kritik a publicista, doyen autorov, píšucich o filmovom umení. Kritiky začal písať a uverejňovať už čoskoro po druhej svetovej vojne a píše ich dodnes.
Už z letmého nahliadnutia do stránok knižky Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy je však zjavné, že pri stretnutiach novinárky s publicistom reč nebola zďaleka iba o filmoch. Grandiózny tematický záber napokon naznačuje aj podtitul publikácie: "rozhovory o láske a sexe, o bohu a smrti, ale aj o Trumpovi a populačnej explózii."
A hoci zrejme možno s autorom súhlasiť v tom, že naozaj ťažko konkurovať emocionálnemu náboju filmov, nemožno zároveň nevidieť, do akej miery bol reálny život Pavla Branka dramatický, neraz turbulentný a určite aj emocionálny. Vlastne ako perfektný námet na film! Možno i na niekoľko titulov...
Nie je teda žiadnou náhodou, že o Pavlovi Brankovi vznikli už dva dokumentárne filmy. V roku 2009 nakrútila Zuzana Piussi dlhometrážny film Hrdina našich čias. Krátkometrážny portrét pre televíznu reláciu GEN.sk v roku 2010 realizoval Jaro Rihák.
Biografia
Pavel Branko sa narodil v roku 1921 v Terste. Od roku 1931 žije v Bratislave. V roku 1939 sa pripojil k ilegálnej Komunistickej strane. V júni 1942 ho spolu s ďalšími štyrmi členmi strany zatkli a krátko na to bol odsúdený na trest smrti.
Medzi rokmi 1942 a 1945 bol Branko politickým väzňom v troch slovenských mestách – Bratislava, Nitra a Leopoldov.
Vo februári 1945 bol transportovaný do koncentračného tábora Mauthausen. Tu sa dočkal skončenia vojny.
Po oslobodení sa venuje prekladateľstvu a píše o filme. Po politickom odmäku roku 1956 pôsobí v časopise Film a divadlo, publikuje však aj v množstve rôznych domácich i zahraničných periodík. Venuje sa tiež teórii dokumentárneho filmu. Navštevuje mnohé zahraničné filmové festivaly, neraz aj ako člen poroty.
V období tzv. normalizácie nemohol publikovať, "zakliatie" čiernej listiny sa ukončilo až pádom režimu. Od roku 1990 až dodnes Pavel Branko svojimi článkami, úvahami, recenziami a kritikami aktívne prispieva do diskusie o kinematografii, predovšetkým domácej.
Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy
Na strane 114 knižky dostáva Pavel Branko záverečnú otázku kapitoly o filme, na ktorú zaujímavo odpovedá:
"Ak by ste dnes mali bilancovať: Čo vám dala práca filmového kritika?
Predovšetkým to nie je práca, je to koníček. Kinematografia mi dala také bohatstvo citových zážitkov, aké ani ten najnaplnenejší reálny život nemôže obsiahnuť.
Naučila ma nesmierne veľa o živote a psychike človeka v jeho nekonečnej variabilite a v historických zlomoch, ale aj o živote iných živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré s nami obývajú túto krásnu, vo vesmíre asi jedinečnú a neopakovateľnú planétu.
Ukázala mi vesmír, makrosvety aj mikrosvety našej planéty. Predviedla mi však názorne a plasticky aj plazivú skazu, ktorú ľudstvo svojou pýchou a rozpínavosťou samo na seba šije. A hoci podrobnosti o tom sa dozvedám skôr z iných zdrojov, vizuálny zážitok intenzitou nič neprebije.
Bolo mi dané putovať audiovizuálnym vesmírom celé desaťročia, i keď s prestávkami, a v rámci svojich síl ryžovať z neho poklady a oddeľovať ich od hlušiny. Určite som sa pri tom neraz pomýlil a hodil som nugget medzi hlušinu alebo naopak.
Jedno však viem iste - že všetko, čo som napísal, písal som v súlade so svojím vtedajším presvedčením. Vývin to ex post síce neraz usvedčil z bludu, omylu naivity či ilúzií, nikdy však z vedomej lži. Na to sa cítim byť hrdý."
