O Poslednom autoportréte
Dokument Mareka Kuboša v Kino-Ikon Choice
Kino-Ikon, časopis pre vedu o filme a pohyblivom obraze, ešte začiatkom roku 2017 uviedol do života svoj nový cyklus: Kino-Ikon Choice. Verejnosti v ňom predstavuje vybrané súčasné slovenské filmy, v ktorých redakcia nachádza pozoruhodný tvorivý prínos, ktorý si zaslúži našu sústredenejšiu pozornosť.
Po premietnutí zvoleného diela prebieha za účasti tvorcov a vybraných odborníkov moderovaná diskusia na témy, ktoré dané dielo evokuje. Okrem filmových teoretikov, kritikov a publicistov sú redakciou často prizývaní aj ďalší odborníci z oblasti spoločenských vied, najčastejšie sociológovia, keďže vybranými dielami boli dosiaľ filmy dokumentárne. Prepis časti diskusie je spolu s ďalšími odbornými textami k danému dielu následne publikovaný v najbližšom vydaní polročníka.
Ako prvý film do svojej novej sekcie vybrali členovia redakčného kolektívu dokument Martina Kollára 5 October (2016), projekcia a následná diskusia v kine Lumiére prebehla ešte v januári roku 2017. V máji toho istého roku sa v rámci cyklu diskutovalo o ďalšom slovenskom dokumente, na programe bol Hotel Úsvit režisérky Márie Rumanovej.
6. novembra roku 2018 sa v kine Lumiére konalo už tretie stretnutie s vytipovaným slovenským filmom. Redakcia si opäť vybrala dokumentárny film, najnovšie dielo Mareka Kuboša Posledný autoportrét.
Posledný autoportrét
Marek Kuboš je takpovediac kmeňovým členom neformálnej skupiny "Generácia 90", ktorú svojho času (v roku 2004) vo svojom článku stvoril a pomenoval filmový publicista Pavel Branko.
Zostavil ju zo študentov dokumentárnej tvorby na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ktorí ho zaujali svojimi školskými filmami z druhej polovice deväťdesiatych rokov, ako aj následnou autorskou tvorbou. Školské diela i profesionálne debuty vznikali väčšinou v spolupráci so Slovenskou televíziou, kde našli tiež priestor pre širšiu distribúciu, okrem toho si však razili cestu k uznaniu aj na viacerých renomovaných zahraničných filmových festivaloch, kde získali i niekoľko zaujímavých ocenení.
Kým väčšine Kubošových spolužiakov sa po šťastnom štarte darilo vlastnú filmársku kariéru úspešne rozvíjať aj naďalej, a darí sa tak dodnes - veď stačí si len pripomenúť v kinematografii etablované mená ako Kerekes, Vojtek, Kirchhoff, Lehotský, Škop, Šulík - Marek Kuboš sa nedlho po začiatku nového milénia z prvej línie slovenských dokumentaristov vytráca.
Ešte v roku 2001 nakrúti svoj na výpovediach postavený portrét bývalého mečiarovského televízneho redaktora Taká malá propaganda, ale potom sa na dlhých sedemnásť rokov tvorivo odmlčí.
V tých rokoch realizuje pravda niekoľko účelových, komerčných, či menej významných televíznych audiovizuálnych produkcií, ale nepodpisuje sa pod žiadny významnejší filmový titul, ktorý by výrazne rezonoval v hlavnom prúde slovenskej kinematografie.
Prečo sa tak stalo, čo je príčinou dlhej odmlky, aké osobnostné predpoklady či spoločenské pomery spôsobili tvorivú pauzu, po tom Kuboš pátra vo svojom najnovšom celovečenom dokumente Posledný autoportrét, ktorým sa takpovediac do prvej kinematografickej ligy opäť vracia .
Diskusia v kinosále 4
V malej kinosále č.4 kina Lumiére pred zaplneným hľadiskom (kapacita asi 30 miest, sedelo sa i na schodoch) diskusiu uviedol šéfredaktor časopisu Kino-Ikon Martin Kaňuch.
Moderoval ju filmový teoretik Peter Michalovič, hlavnými pozvanými hosťami do diskusie boli novinár a publicista Eugen Gindl, sociologička Oľga Gyárfášová a rímskokatolícky biskup Jozef Haľko. Prítomný bol tiež autor diela Marek Kuboš, ako aj mnohí jeho filmoví kolegovia.
V úvode diskusie zazneli predovšetkým viaceré sociologicky, politicky i psychologicky orientované úvahy hostí o súvislostiach premietnutého filmu. S odkazmi na staršiu Kubošovu tvorbu sa pripomenuli tiež etické a estetické hľadiská dokumentárneho filmu, ako aj premeny, ktoré medzičasom nastali v kinematografickom teréne. Zohľadňovali sa súčasné pomery médií a uvažovalo sa tiež o úlohe internetu, ktorú zohráva v našich životoch a vo vzájomnej medziľudskej komunikácii.
V ďalšej časti diskusie prišlo aj na niekoľko kritických poznámok k filmu, napríklad Marek Šulík filmu vytkol určitú autorskú prepiatosť v hodnotení slovenskej kinematografickej situácie. Šulík sa nestotožnil s váhou, akú Kuboš pripisuje sťaženým podmienkam nakrúcania s protagonistami, ktorí dnes niekedy pod vplyvom rôznych spoločenských tlakov odmietajú účinkovať v dokumentárnych dielach. Lebo majú strach o svoje zamestnanie či sa z iných dôvodov obávajú verejne vyjadrovať svoje názory.
Podnetná diskusia priniesla ešte niekoľko ďalších tém, napríklad aj reminiscenciu na možnosti ochrany osobnosti v časoch totality.
Za pointu zaujímavého večera by sme mohli považovať odpoveď autora na otázku o jeho ďalších tvorivých ambíciách. Kuboš prehlásil, že s dokumentom skutočne nateraz končí a svoju ďalšiu tvorivú cestu vidí v spojení s hraným filmom. Nuž, držíme palce, na výsledok sme zvedaví už teraz.
