Karel Slach
Keď kameraman jubiluje
S minimálnym rizikom omylu možno vysloviť domnieku, že okrem detí (a možno aj najmladšej generácie), každý z nás nejaký film či reláciu s kamerou Karla Slacha už určite videl. Nemusí o tom samozrejme vôbec vedieť, kameramani - nota bene tí od dokumentu a publicistiky - nebývajú nielenže slávni, ale vôbec ani známi. Celebritný systém ich bezpečne obchádza, Karla Slacha naozaj veľkým oblúkom. A pritom bol pri filmovaní neraz veľmi blízko tým spoločensky najznámejším a najvýznamnejším osobnostiam – z politiky, kultúry, umenia, či z rôznych iných spoločenských oblastí.
Napríklad keď celé Slovensko ale aj Česko intenzívne prežívalo prekvapivé odvolanie obľúbeného arcibiskupa Roberta Bezáka, bol to Karel Slach, kto stál za kamerou dokumentu Petra Minaříka Arcibiskup s lidskou tváří (2012). Nevraviac už o plejáde filmových epopejí Karla Vachka, v ktorých sa z verejného života objavil hádam každý, kto sa na scéne porevolučného Československa či Česka objavil a prejavil. Od počiatku deväťdesiatich rokov (Nový Hyperion aneb Volnost, rovnost, bratrství, 1992) takmer až do súčasnosti (Komunismus a síť aneb konec zastupitelské demokracie, 2019).
Ale Slachova kamera nezaznamenávala len prominentov, oveľa častejšie kreslila výstižné obrazy zo života obyčajných ľudí, v širšom spoločenskom povedomí celkom neznámych protagonistov. Babičky a starčekov z Bielych Karpát (vo filme Břetislava Rychlíka Jeden rok, 1998), či obyvateľov ekologicky skúšaného regiónu severných Čiech (Kameňolom Boží, Břetislav Rychlík, 2005), alebo zanietených trampských veteránov (napríklad aj v trinásťdielnom televíznom cykle Václava Křístka Zvláštní znamení touha, 2015), alebo filmových nadšencov, návštevníkov Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti (Slachov autorský film Klubáci a školáci, 2007), či talentovaných divadelníkov prevažne z avantgardných scén (napríklad aj desaťdielny cyklus Husa na provázku režiséra Aleša Kisila z roku 2017, ale aj mnoho iných filmov a relácií s témou divadla). Nuž a opakovane Slachova kamera zameriavala svoju pozornosť aj k podobám života minoritných skupín spoločnosti, predovšetkým v niekoľkých filmoch o českých a slovenských Rómoch (napríklad v dokumente o rómskych kováčoch Dotyky s ohňom režiséra Drahoša Šišoviča z roku 1993, ale aj v mnohých ďalších).
O diele a pôsobení Karla Slacha na audiovizuálnej scéne v priebehu viac než polstoročia má hlbšie povedomie pravdepodobne len hŕstka zasvätených (kolegov, publicistov a kritikov), avšak u nich mal vždy renomé veľmi vysoké. Aj vtedy, keď značná časť nakrútených titulov predstavuje tvorbu, čo sa nezaslúžene zvykne pomenúvať ako "televízna konfekcia" – publicistické filmy a seriály či rôzne televízne magazíny a štúdiové programy. V ich bohatom zozname (patria sem napríklad programy Českej televízie Velký vůz z roku 2000, Katovna (2000), Ilustrované fejetony Ludvíka Vaculíka (2003), Komediograf (2003) a ďalšie) vnímame zakaždým autentickú angažovanosť jeho kameramanskej participácie na danom projekte. Všetko čo Slach nakrútil je poznačené profesionalitou a rozhodne nie je vybavené "ľavou zadnou", nech by išlo hoci "len" o publicistiku či zábavu. Nuž a okrem toho sa z jeho filmografie vyníma aj niekoľko ambicióznych dokumentárnych titulov, ktoré sú presvedčivým dôkazom kameramanského prínosu, vysokého tvorivého vkladu do predmetného diela.
Na voľnej nohe
Karel Slach je notorickým tvorcom v slobodnom povolaní – žil a pracoval "na voľnej nohe", a hoci si ho na spoluprácu vyberali režiséri, nepochybne si vyberal aj on. Spolupracovníkov aj témy, na ktorých participoval. Okrem toho je Slach sám autorom a režisérom (alebo spoluautorm a spolurežisérom) niekoľkých dokumentov, predovšetkým s témami obzvlášť blízkymi jeho srdcu - divadlu (Piškanderdulá, spolu s Martinom Fišerom, 2010, Hlášení o pohybu, spolu s Danušou Tučkovou, 1996) a trampingu (Krvavý potlach na severu, 2011).
Za svoju profesionálnu kariéru toho Slach nakrútil toľko, že niečo z toho videl asi každý z nás. Pritom zhruba jedno desaťročie nemohol svoje povolanie v dobových normalizačných médiách (film a televízia) vykonávať, pretože otvorene prejavil svoj postoj k okupácii Československa v roku 1968. V roku 1977 bol zas signatárom Charty 77. Od najtvrdších postihov ho zrejme ochránila skutočnosť, že nebol nikde zamestnaný, ako kameraman na voľnej nohe nemal šéfa. To pravda nezabránilo jeho ostrakizácii v médiách v tamtých časoch.
Existenčným aj tvorivým riešením bola zaujímavá alternatíva: v sedemdesiatych rokoch úzko spolupracoval s brnenskou scénou Divadlo husa na provázku, realizoval filmovú a fotografickú dokumentáciu života súboru. V osemdesiatych rokoch potom častejšie spolupracoval s tvorcami bratislavskej televízie (napríklad v televíznom dokumentárnom portréte rezbára a ľudového hudobníka Viliama Meška Tak blízko do Terchovej, režiséra Samuela Ivašku z roku 1986, či v portréte športového komentátora Gaba Zelenaya vo filme Jána Fajnora Tráva je zelená a obloha modrá z roku 1986). V slovenskej časti komunistickej federácie zrejme neboli strážcovia ideologickej čistoty dostatočne zorientovaní v celoštátnych personálnych súvislostiach a normalizačný biľag postihnutých českých filmárov sa tak v tomto prípade podarilo prehliadnuť.
S kamerou na Slovensku
Bola to vždy plodná spolupráca, slovenské tvorivé prostredie so svojou špecifickou atmosférou a mentalitou bolo Slachovi blízke, veď sa s ním bližšie zoznámil už počas svojich školských rokov na FAMU a spoluprácu "se Slováky" intenzívnejšie rozvíjal na začiatku svojej profesionálnej kariéry (začiatkom a v priebehu šesťdesiatych rokov realizoval niekoľko filmov s Dušanom Hanákom a Dušanom Trančíkom).
Spolupráca ďalšími filmármi od Dunaja pokračovala aj v deväťdesiatych rokoch, s tvorcami ďalších generácií. S Drahošom Šišovičom okrem spomínaného dokumentu o kováčoch nakrútil sériu filmov tematicky spojených prevažne s divadelným životom, ale aj niekoľko portrétov kultúrnych osobností. Z roku 1992 je napríklad portrét karikaturistu Mariána Vaneka Želania, cesty k modernému poňatiu pantomímy mapujú Šišovič so Slachom v portréte Ctibora Turbu v dokumente Turba (Turba ergo teatro, 1992), v roku 2006 nakrúcajú Pašie na provázku, v roku 2011 Pašie v Európe. V roku 2002 nakrúca Slach na Slovensku televíznu adaptáciu predlohy Sławomira Mrożka Emigranti, ktorú režíruje Martin Porubjak. Rómsky holocaust nakrúca v roku 2008 s Robertom Kirchhoffom, v roku 2014 podstupujú v tejto téme spoločne Cestu lesem.
V novom miléniu
V prvej dekáde nového milénia participuje Slach na niektorých filmových projektoch mladšej českej generácie režisérov, napríklad v roku 2004 s Robertom Sedláčkom realizujú portrét česko-talianskeho filozofa vo filme Václav Bělohradský: Nikdo neposlouchá, s Radimom Procházkom zostavujú "filmovú antológiu bieloruskej poézie" vo filme Pupek nebe (2012). Karel Slach je tiež kameramanom alebo spolukameramanom všetkých siedmich porevolučných filmových dokumentaristických epopejí Karla Vachka. Profesionálne a so cťou sa zhostil náročných úloh obrazového riešenia týchto kontroverzných, megalomanských počinov svojského autora.
„Jeho tvorba je tak ako aj život filmovou zmesou druhov a žánrov, nečakaných peripetií a prekvapivých point. Od študentských čias až doposiaľ je úzko spojený so slovenskou kinematografiou a kultúrou", napísala projektová manažérka DAFilms Dorota Zacharová v súvislosti s minuloročnou (2020) online prezentáciou výberu z filmovej tvorby kameramana Karla Slacha, ktorá bola sprístupnená v rámci 30. ročníka podujatia Mesiac fotografie. Výber priniesol niektoré monumentálne projekty režiséra Karla Vachka a snímky producenta i režiséra Radima Procházku a Břetislava Rychlíka.
Zopakované jubileum
Vzhľadom na druhú vlnu pandémie skladali organizátori pred rokom poctu Karlovi Slachovi pri príležitosti jeho osemdesiatych narodenín (narodil sa 17.12. 1940 v Tábore) iba vo virtuálnom prostredí. A hoci nás aj po roku pandémia ešte stále limituje (v čase konania 31. ročníka Mesiaca fotografie zúri práve tretia vlna), zaočkovaný Karel Slach počas tradičného novembrového podujatia zavítal do Bratislavy osobne, a dokonca opakovane. V staromestskom centre kultúry a vzdelávania v Pistoriho paláci sa totiž konala prierezová prehliadka jeho dlhoročnej fotografickej tvorby, nazvaná príznačne Komédia fotografie medzi zrnom a pixelom. Keďže význačnú časť svojej kariéry zasvätil Slach aj vizuálnemu zaznamenaniu podôb divadelnej tvorby, bol tiež hosťom diskusie Od recenzie cez fotografiu až po virtuálnu realitu, v ktorej spolu s teatrológmi uvažovali nad možnosťami dokumentácie divadelných inscenácií s pomocou fotografického a audiovizuálneho záznamu, ako aj o prínose nových technológií.
Z nie veľmi ďalekého Brna docestoval Karel Slach tento rok aj na retrospektívnu prehliadku svojej ranej kameramanskej tvorby, ktorá sa niesla v duchu hesla Bratislava – zlaté 60-te. V Kine Lumière sa premietali filmy Dušana Hanáka Alcron (1963), Učenie (1965), ako aj Interview v metelici (1969) v réžii Karla Slacha a stredometrážny hraný film Šibenica (1969) režiséra Dušana Trančíka. Diskusia po projekcii s kameramanom Karlom Slachom a režisérom Dušanom Trančíkom priniesla zaujímavú reflexiu týchto pozoruhodných dobových autorských počinov.
Tomáš Hučko, november 2021.
