Keď sa jubilant usmieva
Režisér Milan Černák oslávil 85
Áno, ten titulok je čosi ako alúzia názvu známej divadelnej hry Ivana Stodolu Keď jubilant plače. Ale celkom opodstatnená: stačí sa len pozrieť na fotografie z oslavy narodenín scenáristu, dramaturga a režiséra Milana Černáka, na všetkých sa jubilujúci filmár usmieva, ba dokonca sa i smeje!
24. apríla sa v bratislavskom kine Lumiére stretli priatelia, kolegovia, ale aj mladší záujemcovia o dokumentárny film, publicisti a kritici, aby spolu najprv v kinosále - veď okrem prednesených gratulácií sa najmä premietalo - a potom aj pri čaši vína oslávili osemdesiatpäťku filmára a dodnes aktívneho filmového publicistu.
Pre časopis Film.sk dnes Milan Černák pravidelne pripravuje články k archívnym filmovým týždenníkom, ktoré v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom na obrazovky prináša televízia TA3.
Okrem toho vitálneho filmára v kine Lumiére stretnete takmer na každom podujatí, ktoré je spojené s minulosťou, ale i súčasnosťou slovenského filmu. Chodí na ne najčastejšie v spoločnosti manželky, filmovej strihačky Margity Černákovej.
Dôvod na úsmev
Dôvodov na úsmev má režisér Černák pri oslave svojej 85-ky nepochybne dosť, aj keď jeho profesionálna kariéra nebola vždy veselá, úsmevná a možno ani príjemná.
V Spravodajskom filme v Bratislave začal Milan Černák pracovať hneď po maturite v roku 1950. Hoci mal pôvodne iné zámery (štúdium divadla na VŠMU znemožnili „kádrové predsudky“), v spravodaji napokon zotrval nasledujúce plné dve dekády.
V rokoch 1962 – 1966 študoval popri práci na pražskej FAMU odbor televíznej a filmovej dramaturgie a réžie.
Od roku 1964 bol Milan Černák šéfredaktorom spravodajského štúdia a ako sám tvrdí, keby nemusel, spravodajský film by ani v roku 1970 nebol opustil. Lenže v roku 1968 sa spolupodieľal na dokumentárnom filme Čierne dni (r. Ladislav Kudelka, Milan Černák, Štefan Kamenický, Ctibor Kováč), ktorý zachytáva okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968.
V rámci normalizačného „upratovania“ kádrov nemusel Milan Černák kinematografiu opustiť celkom, v Štúdiu krátkeho filmu pracoval v sedemdesiatych rokoch zväčša ako dramaturg, neskôr aj ako režisér dokumentárnych filmov. Viaceré dokumentárne filmy (najmä so športovou tematikou), nakrútené podľa vlastného scenára, boli odmenené na rôznych československých a zahraničných festivaloch (Kranj, Budapešť, Lipsko, Tunis, Zaragoza a ďalšie).
Jeden z Černákových medzinárodne najúspešnejších filmov o zavlažovaní Miliardy kvapiek života (1975) vznikol v čase, keď bol "uprataný" do oddelenia tzv. objednávkových filmov - pre ministerstvá a štátne podniky.
Po roku 1989 sa na krátke obdobie stal riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby Koliba. Neskôr pôsobil ako riaditeľ odboru médií na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky. V Slovenskom syndikáte novinárov pôsobil ako podpredseda. Bol editorom časopisu SSN Fórum.
Filmy zostávajú
Posty a funkcie sa v priebehu života ľudí menia, čo zostáva po filmárovi, to sú jeho nakrútené filmy. Bohatá a mnohotvárna filmografia Milana Černáka je nepochybne jedným z dôvodov, pre ktorý sa dnes môže usmievať.
Len zlomok z tvorby, autorský výber piatich titulov, bol súčasťou slávnostného stretnutia v kine Lumiére.
Projekciu pásma krátkych dokumentárnych filmov uvedla filmová historička Eva Filová. Videli sme tieto filmy:
Osem minútová Vyššia hra (1985), to je príbeh o dôsledkoch ľudskej neznášanlivosti, vznikol v tvorivej spolupráci so synom Marošom, a je režisérovým netradičným hosťovaním v krajine animovaného filmu.
Aj taký býval šport (1981) je 21 minútovou filmovou esejou, ktorá sa zamýšľa nad zmyslom a smerovaním moderného vrcholového športu v porovnaní so športovým nadšením zo začiatku minulého storočia. Film využíva množstvo archívnych záberov a nezaprie žurnalistickú angažovanosť autora.
Šesť minútový film 6,2, to je experimentálne koncipovaný, angažovaný filmový plagát proti vojne vo Vietname, v ktorej trpia nevinné civilné obete.
Sedemnásť minútový titul Tencer Slabey Maťaš... je z roku 1983. Je to filmový návrat k hrdinom práce prvej päťročnice, režisér s pomocou archívnych filmových materiálov konfrontuje dobové nadšenie protagonistov s ich súčasnými názormi a postojmi, ako aj s názormi mladej generácie.
Film nakrútený v čase "zrelej normalizácie" nemohol zaujať kritický postoj k epoche päťdesiatych rokov, ani otvorene odkryť motívy spoločenskej letargie v osemdesiatych rokoch. Tak trochu umelý nostalgický filmový povzdych nad obdobím začiatkov budovania socializmu je v každom prípade zaujímavým príkladom možností filmovej dramaturgie a réžie v dokumentárnom filme, aj keď s kontroverznou náplňou.
To najlepšie bolo na koniec, devätnásť minútová reportáž o druhom ročníku medzinárodnej pesničkovej súťaže Bratislavská lýra 1967. Film Celé mesto spieva spolu režírovali Milan Černák a český režisér Otakar Skalski. Okrem diania na festivalovom pódiu priniesol predovšetkým množstvo zaujímavých obrazov i zvukov zo zákulisia, veľa výstižných postrehov a v neposlednom rade veľa dobrého, sviežeho humoru.
V reportáži sa našlo miesto tiež pre čosi, čo vtedy vlastne ešte ani neexistovalo - videoklip. Režiséri jednoducho nakrútili a zostavili autonómnu filmovú štruktúru vybraných pesničiek, ktoré boli súčasťou súťaže (napríklad Rekviem v podaní Ivety Pilarovej, či Don diri don, ktorú spieva Waldemar Matuška).
Na záver možno dodať jediné: nech pánu režisérovi Černákovi ešte dlho vydrží záujem o filmové dianie! Všetko najlepšie!
