Drak sa vracia
Návrat slovenskej filmovej moderny v digitalizovanej kondícii
Film Drak sa vracia v roku 1967 nakrútil režisér Eduard Grečner. Je autorskou adaptáciou rovnomennej novely Dobroslava Chrobáka, základného diela slovenského literárneho naturizmu, ktorá vyšla po prvý krát v roku 1943.
Reštaurované filmy
Drak sa k divákom na 22. ročníku Febiofestu v Bratislave vrátil v digitálne reštaurovanej podobe, snímka totiž patrí k tým titulom domácej kinematografie, ktorým sa nedávno venovala náležitá technologická pozornosť v rámci národného projektu Digitálna audiovízia.
Vo festivalovej sekcii Poklady filmových archívov sa z DCP nosičov premietli dva najnovšie prírastky medzi digitálne reštaurovanými filmami: Dialóg 20 40 60 (1968, Jerzy Skolimowski, Peter Solan, Zbyněk Brynych) a Polnočná omša (1962, Jiří Krejčík), a okrem toho aj niektoré vybrané digitalizované archívne filmové skvosty z Česka, Poľska a Maďarska. V pôvodnej kvalite – ako z čias premiérového uvedenia - tak festivaloví diváci mohli vidieť filmy Sedmikrásky (1966) Věry Chytilovej, Ostře sledované vlaky (1966) Jiřího Menzela, ďalej poľské filmy Vlak (1959) Jerzyho Kawalerowicza, Všetko na predaj (1968) Andrzeja Wajdu, a napokon maďarské tituly Sokoliari (1970) Istvána Gaála a Ticho a krik (1968) Miklósa Jancsóa.
Pocta Eduardovi Grečnerovi
Film Drak sa vracia sa na Febiofeste premietal v sekcii Pocta. Poctu Febiofest tentokrát skladal dvom významným slovenským tvorcom – režisérovi Miloslavovi Lutherovi, ktorý v tomto roku oslavuje okrúhle jubileum (70 rokov), a režisérovi Eduardovi Grečnerovi. Autorovi filmovej adaptácie Draka sa okrem toho Asociácia slovenských filmových klubov rozhodla udeliť aj svoje ocenenie Za prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu.
Pri príležitosti premietania Grečnerovho filmu predniesol slávnostnú reč doyen slovenských filmových kritikov a publicistov Pavel Branko. Medziiným o režisérovi povedal:
„Je posledným režisérskym fakľonosičom generácie, ktorá sa pre vyhranenú odlišnosť osobností ako generácia ani nevyprofilovala, spájala ju „iba“ etika tvorby, zápas o pravdivý obraz súčasnosti, a teda proti poťomkiniádám pod nálepkou socialistického realizmu. Poetiku mali každý individuálnu a osobitú, svojim introvertným realizmom mal Grečner najbližšie k Uhrovmu pocitovému filmu.“
Drak sa vracia je tretím celovečerným hraným filmom režiséra. Grečner debutoval v roku 1964 filmom Každý týždeň sedem dní, ktorý kombinuje psychologicky ladenú štúdiu života vysokoškolákov s pocitmi ohrozenia nukleárnou vojnou. Z roku 1965 je ďalšia Grečnerova filmová dráma Nylonový mesiac, ktorá je psychologickou štúdiou vzťahov mladých ľudí, odohrávajúcich sa na pozadí príznačnej dobovej mestskej atmosféry, a vznikla podľa predlohy Jaroslavy Blažkovej.
Osobitý prístup pri vnímaní skutočnosti a vysoké ambicie filmového stvárnenia režiséra sumarizoval Pavel Branko týmito slovami:
„Od začiatku až podnes stojí na platforme filmu ako umenia, teda úzkeho výseku z kontinentu kinematografie ako celku, no hoci intelektuálne ambície svojej generácie sformuloval najkompaktnejšie, na nálepku intelektuála reaguje námietkou. Ako keby intelektuál nemohol byť básnikom. Grečner sa každým zo svojich siedmych filmov totiž naozaj prejavuje ako básnik, hoci nie vždy úspešne...“
V dôsledku zásadového postoja k okupácii Československa v roku 1968 bola Grečnerovi odopretá možnosť pokračovať vo vlastnej tvorivej autorskej a režijnej práci, dve desaťročia pracuje v televíznom dabingu. Okrem troch televíznych filmov (Čarodejnica, 1971, Mŕtve oči, 1972, a Príbeľská vzbura Janka Kráľa, 1978) sa tak režisér k nakrúteniu celovečerného hraného filmu dostane až po páde totalitného režimu.
V roku 1993 na motívy poviedky D. H. Lawrencea nakrúti Grečner Pozemský nepokoj a v roku 1996 Jaškov sen, ale ani jeden z titulov nakrútených po dlhej a vynútenej prestávke výraznejšie nezarezonuje. Otvorene kriticky to zhodnotil aj Pavel Branko: „Čo bývalo vo svojej dobe objavné a súznelo so svetovými novovlnovými trendami, ktoré vyústili do búrok a rojčení roku 1968, stratilo svoj priestor a návrat pôsobí anachronicky.“
Drak sa vracia
„V čom je váha filmu Drak sa vracia?“ pýta sa Pavel Branko vo svojom laudatio pri uvedení digitálne reštaurovaného titulu v rámci sekcie Pocta na tohtoročnom Febiofeste.
Odpoveď následne ponúka v týchto myšlienkach: „Naturistická Chrobákova predloha sa pre Grečnera stala východiskom na svojský gesamtkunstwertk, kde sa symfonicky dopĺňa redukovaný, máloslovný dramatický príbeh, sústredený na psychologickú drobnokresbu, s výtvarne komponovaným, teleobjektívom plasticky tvarovaným čiernobielym obrazom na pozadí suverénne orchestrovaného pozadia ruchov, šepotov a hudby. Výsledkom je napohľad archaická, no psychologicky univerzalizovaná balada na tému lásky, žiarlivosti a predsudkovej ostrakizácie, po vláčilovsky zasadená do minulosti, duchom nadčasová...“
Všetky spomenuté kvality diela a jeho ozajstnú nadčasovosť po projekcii filmu potvrdil spontánny, dlhotrvajúci potlesk divákov.
