Naše filmové storočie
Dvakrát obľúbené filmové menu druhýkrát
"Každe dejiny filmu sú osobné." napísali v úvode už prvého vydania svojej tučnej knižky (400 strán) František Gyárfáš a Juraj Malíček. Kniha o stovke najobľúbenejších filmových tituloch dvoch autorov Naše filmové storočie vyšla v Slovenskom filmovom ústave už v roku 2014.
V roku 2019 ste si ju už nemohli kúpiť, lebo sa medzičasom vypredala. Za päť rokov sa minul celý náklad, v priemere stovka za rok. A tak sa vydala znova: v druhom, rozšírenom vydaní. K stovke najobľúbenejších filmov pribudlo ďalších dvadsať. Už i tak objemná kniha pribrala, pribudlo jej takmer 100 stránok (spolu ich je teraz 496). Začiatkom decembra ju v bratislavskom kine Lumière osobne predstavili obaja autori, ako aj ilustrátorka Katarína Slaninková.
Návod na použitie
Spôsob, akým vzniklo Naše filmové storočie, objasňujú vety "Návodu na použitie", ktorý autori ku knihe napísali a zaradili ho hneď za jej Úvod. V návode sa okrem iného píše (v prvom vydaní):
"Táto kniha by sa nemala čítať (a ani sa nedá) od prvej stránky po poslednú. Nie je v nej žiadna chronológia. Obsahuje eseje o sto najobľúbenejších filmoch jej autorov: päťdesiat od jedného a päťdesiat od druhého. O každom filme sú eseje dve. Prvá v poradí je vždy od milovníka toho filmu. Druhá je komentárom druhého autora. Všetky eseje sme písali paralelne a v nedeľu o polnoci sme si ich navzájom posielali e-mailom."1
Subjektívne vnímané filmové storočie sa pre autorov začína rokom 1924, vtedy Erich von Stroheim nakrútil Chamtivosť, a to je vôbec najstarší titul výberu. Rozhodol sa preň František Gyárfáš a Juraj Malíček mu následne kontruje.
Film je zaradený do 5. kapitoly (z desiatich v prvom vydaní) s nemeckým titulom: Die Grenzen meiner Sprache bedeuten die Grenzen meiner Welt. V obsahu síce nie, ale v úvode dotyčnej kapitoly ten názov autori našťastie preložia aj zdôvodnia. Urobia tak v úvode všetkých kapitol. Takže sa v tej piatej dozvieme, že "Hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta" je prekladom šiestej vety piateho postulátu Logicko-filozofického traktátu Ludwiga Wittgensteina. Autori si tú vetu vybrali ako výstižný názov kapitoly, prinášajúcej špecifický okruh filmov výberu. Zdôvodňujú to takto: "Jedno z najradikálnejších odstrihnutí sa od reality okolo nás. Vytvorenie vlastných pravidiel, ktoré dávajú zmysel aj svetu naokolo. Také sú aj filmy z tejto kapitoly: radikálne manifesty svojich autorov, hlásiacich sa k právu na budovanie si svojho vlastného sveta." 2
V tej istej kapitole sa ocitol aj najnovší film výberu (prvého vydania), Scott Pilgrim proti celému svetu z roku 2010 (rež.: Edgar Wright).
Guilty Pleasure
Aj názvy všetkých ostatných kapitol, grupujúcich pod svoje krídla skupiny filmov výberu, majú cudzojazyčné znenie, nemecké alebo anglické. Len výnimočne vyjadrujú približné tematické vymedzenie, ako napríklad úvodná kapitola My generation - názov piesne rockovej skupiny The Who z rovnomenného debutového albumu z roku 1965 - prináša filmy do určitej miery spojené s náčrtom tej - ktorej generácie.
Vzhľadom na príslušnosť autorov k rôznym generáciám je prirodzený odlišný výber obľúbených titulov prvej kapitoly. Takže kým František Gyárfáš prináša do diskusie filmy ako Starci na chmelu z roku 1964 (rež.: Ladislav Rychman), Stávka na ilúzie z roku 1970 (rež.: István Szabó) či Divoký mesiáš z roku 1972 (rež.: Ken Russel) a ďalšie tituly z rokov osemdesiatych, pričom najnovším "generačným" filmom je preňho americký titul Dôvera z roku 1990 (rež.: Hal Hartley), Juraj Malíček filmom z roku 1990 svoj výber začína: Pějme píseň dohola (rež. Ondřej Trojan). A nasledujú ho už len filmy novšie: Podvodníci z New Jersey z roku 1994 (rež.: Kevin Smith), Trainspotting z roku 1996 (rež.: Danny Boyle), či Human Traffic z roku 1999 (rež.: Justin Kerrigan).
Tematicky je pomenovaná a vyhranená hádam ešte 6. kapitola: názvom pesničky skupiny Beatles All You Need is Love. Prináša filmy o láske. Ale ostatné kapitoly sa nazývajú a filmy šklatuľkujú na základe iných princípov.
There is no spoon (lyžička tu nie je) je replika z filmu Matrix, Too Old to Rock´n Roll: Too young to Die (Príliš starí na Rock´n Roll, príliš mladí na smrť) je názov piesne skupiny Jethro Tull, Aristotle was not Belgian (Aristoteles nebol Belgičan) je replikou z filmu Ryba menom Wanda, Men at work je názov austrálskej hudobnej skupiny, populárnej začiatkom osemdesiatych rokov, Das Schicksal mischt die Kartenn, Wir spielen (Osud mieša karty, my hráme) je aforizmom Arthura Schopenhauera, Menschliches, Allzumenschliches (Ľudské, príliš ľudské) je názov knihy Friedricha Nietzscheho.
Nazvať jednotlivé kapitoly spomínanými citátmi a odkazmi môže niekomu (aj mne, priznávam) pripadať trochu velikášske, ale prosím, možno to svedčí aj o širokom intelektuálnom zábere tvorcov (ktorý majú nutkanie predviesť). Titul poslednej kapitoly Guilty Pleasure objasňujú autori takto:
"Previnilá rozkoš - relatívne frekventované slovné spojenie z internetových fór, ktoré užívatelia diskutujúci o filmoch použijú, ak chcú vypovedať o filme, ktorý sa im síce páči, ale majú s tým problém. V tejto kapitole sú filmy, ktoré sa nám páčia, ktoré máme radi, ale akosi vieme, že by sme vlastne nemali."3
Pre ilustráciu, v obsahu poslednej kapitoly sa ocitli aj tieto "previnilo rozkošné" filmy: Batman (rež. Tim Burton, 1989), Vesmírna pechota (Paul Verhoeven, 1998), Číslo 5 žije (John Badham, 1986), Terminátor (James Cameron, 1984), či Nehanební bastardi (Quentin Tarantino, 2009). Ale aj klasická česká komédia Čtyři vraždy stačí, drahoušku Oldřicha Lipského (z roku 1970), Postel režiséra Oskara Reifa (1998) a dokonca Jakubiskov film návratu na Kolibu, po rokoch dištancu: Postav dom, zasaď strom z roku 1979.
Takže (aj) tieto filmy sa autorom páčia, ale majú s tým nejaký problém. Aký? Hanbia sa za svoju náklonnosť k týmto titulom, či z nejakého iného dôvodu? Nutkanie priznať sa k obľúbencom slovami eseje zvíťazila nad "problémom", a tak príležitosť posúdiť pomerne kurióznu zostavu titulov tejto zásuvky má čitateľ sám.
Autori
"Medzi oboma autormi je rozdiel dvadsať rokov. Jeden prežil pubertu v sedemdesiatych rokoch. Mizerná doba nezabránila vzniku jeho lások: k dievčatám či k filmom. Filmové kluby tej doby vznikali a predčasne zanikali, ale sťažená dostupnosť dávala filmom pečať klenotov.
Druhý autor žil svoju pubertu v deväťdesiatych rokoch, kedy osvieteneckú rolu prebrali videopožičovne a v náhlej slobode rozkvitol eklekticizmus postmoderny".4
Toľko píšu autori sami o sebe v úvodnom Návode na použitie, čím zároveň zdôvodňujú a potvrdzujú dobový a generačný rámec výberu filmov, aj rozdielny postoj k nim. Celkom v závere knihy to dopĺňajú ešte stručnými vizitkami:
"Ing. František Gyárfáš, PhD. (1954, Bratislava) je informatik, učí na FMFI UK a BISLA. Filmy miluje, odkedy prvý raz vstúpil do filmového klubu. Pre filmové kluby písal úvody k filmom a profily režisérov. Od roku 1990 prispieva sporadicky do kultúrnych časopisov a internetových médií. Píše najmä filmové recenzie, ale aj fejtóny a mystifikácie. Niekedy sa mu tieto žánre splietajú. Jeho láska k filmom pretrváva."5
Profil spoluatora prezrádza o ňom toto: "doc. Mgr. Juraj Malíček, PhD (1974, Bratislava) je vedecko-pedagogický pracovník Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre, kde v rámci aprobačného predmetu estetika prednáša teóriu populárnej kultúry, interpretáciu filmu a dejiny filmu. Príležitostne publikuje, pôsobil ako redaktor viacerých internetových denníkov, aktuálne píše stĺpčeky do časopisu .týždeň a do rozhlasovej show Rádia FM Baláž Hubinák pripravuje rubriku Hračičky FM."6
Autorská determinácia sa z napísaného zdá byť pomerne jasná, pričom a priori nepredstavuje zásadný hendikep k tomu, aby vznikli hodnotné texty o filmoch. Akademické vzdelanie v úzkom odbore audiovizuálnych štúdií (predtým filmová veda) určite nie je nevyhnutným predpokladom podnetného písania o kinematografii.
Druhé vydanie
Autori v úvode druhého vydania načrtnú svoju motiváciu k opätovnej edícii takto:
"Sto filmov, ktoré v nej boli, ostali naše obľúbené. Ale pribudli k nim ďalšie. Na prelome milénia dozreli noví, sebavedomí a komplexní autori: Cuarón, Nolan, Sorrentino, Villeneuve, bratia McDonaghovci, ale zaujali nás aj výnimočné diela starších: O tele a duši Ildikó Enyediovej, či Sils Maria Oliviera Assayasa. A tak sme sa rozhodli rozšíriť prvé vydanie na 120 filmov a doplnili potrebné indexy. Vykročili sme do druhého filmového storočia.“
Prezentácia druhého vydania je začiatkom decembra 2019 (9. decembra) v bratislavskom Kine Lumière spojené s predpremiérou talianskeho filmu Prvý zradca (Il traditore, rež. Marco Bellocchio, 2019). Je to spojenie čisto náhodné, film o mafii, talianske želiezko v ohni o cudzojazyčného Oscara nie je medzi preferovanými titulmi autorov.
Ešte pred uvedením filmovej novinky tak obaja pisatelia spolu s ilustrátorkou povedia čosi o svojom kultúrnom zázemí, ktoré úzko súvisí so zámerom knihy aj s jeho podobou, pripomenú pritom pôvodné ambície edičného počinu a zdôvodnia aktuálne rozšírenie druhého vydania o dve desiatky nových titulov.
Z publika sa prihlási diskutujúci a namieta, že mu vo výbere tvorcov chýbajú také mená, ako Theo Angelopoulos, Ken Loach, Otar Iosseliani, Roberto Rossellini a z československých režisérov Martin Frič, Jan Němec, Evald Schorm či Jiří Trnka.
Autori sa logicky obhajujú tým, že ide o ich osobný výber, do ktorého sa namietané osobnosti nedostali, lebo jednoducho nenakrútili film, ktorý by si oni obľúbili.
No vydanie publikácie sprevádzajú kritické výhrady aj z iných, zložitejších motívov, ako je len polemika o tom, kto vo výbere je a na koho sa nedostalo. Rozporné hodnotenia si knižka vyslúžila už pri svojom prvom vydaní.
Slovné obžerstvo, či naspäť v agore?
V Doslove ku knihe Naše filmové storočie Zuzana Gindl-Tatárová okrem iného pripomína aj vývojový kontext kinematografie, pretože predmetné eseje vníma a doceňuje ako dobovo výrazne podmienené. V dejinách filmu načrtáva letmý oblúk od "starých múdrych časov", v ktorých "ľudia chodili na dobré filmy do kina" a nielen do klubového, lebo na Felliniho, Viscontiho, Bergmana či Tarkovského sa vraj chodilo bežne.
Ďalej Gindl-Tatárová spomína dobové nadšenie z novej paradigmy postmoderného filmu, no i jeho dôsledky ("o vážnych veciach sa zrazu nedalo hovoriť vážne", alebo: "vznikali žánrové filmy s dvojitým kódovaním, z ktorých si každý divák odnášal to, čo potreboval").
Vývojový oblúk uzatvára čosi ako konsolidácia v nasledujúcej epoche (a to sa ocitáme už v súčasnosti): "doznievanie parodického ducha postmoderny" znamená v určitom zmysle návrat "starých múdrych časov", pravda, na novej, vyššej úrovni. Autorka v Doslove doslova píše:
"Stará križovatka sa akoby mávnutím prútika zmenila na bezpečný kruhový objazd, z ktorého sa každý môže pustiť ľubovoľným smerom. Stali sme sa tak svedkami rôznych druhov štruktúrnych a žánrových mezaliancií, z ktorých mnohé pripomínajú práve tie staré múdre časy. Divákovi, ktorý dnes už takmer nečíta, ponúkajú okruh tém, ktoré ho posúvajú k novej reflexii skutočnosti.
Aj preto ma vydavateľský zámer tejto knižky ohromil svojou predvídavosťou. Zverejniť súkromný chat dvoch priateľov, vychádzajúcich z rozdielnych kultúrnych platforiem, ktorým na platónske dialógy o filmoch slúži namiesto tienistého stĺporadia agory obyčajný internetový portál, znamenalo prepojiť film opäť s dnešným životom. Autori spoločne vytvárajú koridor informácií, postrehov, filozofie a osobných preferencií, do ktorého pozývajú celý moderný svet.
V ich agore sa stretáva klasické s popkultúrnym, osobné s nadčasovým, intímne (poznanie) sa v ňom ponúka verejnosti ako všeobecne dostupná, spoločná informačná báza dnešných sociálnych sietí."7
No Naše filmové storočie sa od svojho uvedenia nestretlo len s priaznivým prijatím. Václav Macek knihu Gyárfáša a Malíčka kdesi prirovnal dokonca k pásomnici, ako "slovné obžerstvo" ju neváhal charakterizovať vo svojom texte (Ne)kriticky o kritike a poznámky k teórii v zborníku Nový slovenský film. V štúdii, ktorá prináša podrobnú rekognoskáciu terénu domácej filmovej kritiky si najprv zobral na mušku metódu písania jedného z autorov:
"Suchou ratolesťou ´špirálovitej´ kritiky sú anarchisticko-chaotické kritiky Juraja Malíčka, ktorý nedokáže udržať pozornosť pri jednom probléme, ľubovoľne preskakuje od problému k problému a s obľubou dospieva k rozpornému stanovisku. Pre pochopenie jeho metódy je dôležité poznanie, že predtým, ako sa stal spolupracovníkom časopisu .týždeň, Malíčkovým hlavným publikačným priestorom bol internet, internetové časopisy, blogy, v ktorých v princípe niet žiadnych priestorových obmedzení, redaktor síce nevymizol, ale jeho význam sa podstatne zredukoval."8
V pokračovaní textu si to profesor Macek "vybaví" aj s druhým autorom a hoci sa k nemu zdá byť o niečo zhovievavejší, prapríčinu problémov publikácie, zdá sa, vidí v atribútoch, ktoré pochádzajú z prostredia webu a majú devastačný charakter na podobu a úroveň písania o filmoch:
"Publikácia je na slovenské pomery rozsahom výnimočná, ponúka takmer 600 rukopisných strán recenzií na filmy. Kniha obnažuje kritické miesta internetovej publicistiky, ktorá sa sústreďuje najmä na artikuláciu pocitov z vnímania diela, nedbá o argumentáciu, dôraz kladie na rýchle upútanie čitateľa, ktorý sa skôr zaujíma o kuriozity, vtip, neobvyklý uhol pohľadu, než starostlivo vyargumentovanú, možno nudnú, ale dôkladnú analýzu umeleckého diela. Malíček nedbá o korektnosť formulácií, ide mu najmä o odlišnosť, aby si ho všimli v záplave iných blogov a iných internetových periodík. V niektorých jeho textoch už ide takmer o grafomanské písanie.
Partner v dialógu František Gyárfáš (podľa noticky v knihe píše okrem iného ´najmä filmové recenzie´) nezachádza až do takých extrémov ako Juraj Malíček, ale je zrejmé, že uprednostnenie ´živého´ písania oproti písaniu ´koženému´ aj u neho zanecháva stopy na štýle. Gyárfáš je nepochybne opatrnejší vo formuláciách, dokáže úspornejšie narábať so slovami, ale fakt, že okrem neho samotného akoby nemal žiadnu kontrolu, aj u tohto ´internetového´ autora vedie k ´hlúpostiam´. (O „veľkorysosti písania“ svedčí aj drobnosť, že nepíšu o storočí, ale o 86 rokoch [...] Naše filmové storočie je aj pokusom o preniknutie publicistiky do akademickej oblasti (dejiny sú výrazne akademickou disciplínou)..."9
Možno je to len (hlboké) nedorozumenie
Tak pásomnica, "slovné obžerstvo" či novodobá internetová agora? To si v konečnom dôsledku rozhodne prípadný čitateľ sám. Je to jeho právo a neslobodno mu vnucovať ten či onen názor. Ale jednak, zdá sa, že obaja - prísny kritik, hodnotiaci filmovú kritiku i autorka doslovu - majú v mnohom pravdu, ale sa aj trochu obidvaja mýlia. A to v spoločnej veci, v prístupe k internetu..
Profesor Macek využíva výhrady k danej publikácii nevdojak aj k širšiemu ťaženiu proti internetu, ako aj proti niektorým jeho prirodzeným a legitímnym atribútom.10 Profesorka Gindl-Tatárová zas zrejme predpokladá, že to, čo funguje v prostredí webu, môže byť funkčné a prospešné aj na papieri.
Možno je zdrojom problémov z veľkej časti nedorozumenie, ktoré spôsobilo knižné publikovanie "internetových" textov, so všetkými ich kladmi, ale aj nedostatkami (web možno unesie oveľa väčšiu mieru "grafomanského", neurčitého, roztekaného, a sebastredného písania, ale ani internet nestrávi všetko).
A povedzme si to konečne na rovinu, Naše filmové storočie nie je filmologická, ani odborná filmovo-kritická literatúra, a preto keď sa na ňu aplikujú príslušné odborné kritériá, musí jednoducho pohorieť. Je to v dobrom slova zmysle filmová "dojmológia", často inteligentná a pútavá, niekedy priveľmi sebastredná a niekedy aj nie celkom jasná až nezrozumiteľná, akoby písaná len pre nejakých insiderov.
A ešte čosi: puvoár. Čiže čosi ako splnomocnenie, oprávnenie. Na rôznych zákutiach internetu publikuje podobne dobré a aj podobne problematické texty o filmoch množstvo autorov.
Veď si kliknime pre príklad len na najrozšírenejšiu "agoru" oduševnelých filmových fanúšikov, na Československú filmovú databázu (ČSFD). Popri vyložených hlúpostiach a priemerných písačkách na margo filmov, by sme na tom portáli určite našli niekoľko desiatok, ba možno i stovák zaujímavých internetových autorov s ich podnetnými, i keď subjektívnymi hodnotiacimi textami k jednotlivým filmom. Našťastie ešte nikomu nezišlo na um vydávať ich aj knižne.
Naši autori Nášho filmového storočia takúto príležitosť dostali, dokonca opakovane. Lebo prvý náklad sa vypredal. Rozhodne nie je mojim zámerom spochybňovať osobnosti autorov, no niekedy jednak s obtiažami hľadám motív, prečo by som sa mal zaujímať o ich subjektívne prežívanie toho-ktorého filmu, o osobné a niekedy až intímne súvislosti, ktoré sprevádzali či sprevádzajú ich percepciu. Na rozdiel od autorov si nemyslím, že každé dejiny sú osobné. Keď už, tak možno subjektívne, ale aj to v rôznej miere. V zdravej i v nezdravej.
Ale inokedy, v iných častiach textov je to iné: názory, postrehy, autormi objavené originálne súvislosti (nie osobné, ale spoločenské, kultúrne či filozofické) sú zaujímavé.
Jasné, že tú knihu nemusím čítať chronologicky (a podľa autorov sa to ani nedá). Škoda len, že sa nedá trošku preosiať. Oddeliť zrno od pliev...
Tomáš Hučko, december 2019.
| Naše filmové storočie | |
| Bratislava 2014 (prvé vydanie), 2019 (druhé vydanie) | |
| Vydal | Slovenský filmový ústav |
| Počet strán | 400 (prvé vydanie), 496 (druhé vydanie) |
| Autori | František Gyárfáš a Juraj Malíček |
- František Gyárfáš a Juraj Malíček: Naše filmové storočie, 1. vydanie (20014), s.11
- Tamže, s.161
- Tamže, s.351
- Tamže, s. 11
- Tamže, s. 392
- Tamže.
- Zuzana Tatárová: Doslov. Film v našej Agore. In: František Gyárfáš a Juraj Malíček: Naše filmové storočie, 1. vydanie (20014), s. 389 - 390
- Václav Macek, (Ne)kriticky o kritike a poznámky k teórii. In: Nový slovenský film. Produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská, 2015, s. 134
- Tamže, s. 134 - 135
- Nie je to napríklad tak, že by písanie na internet nemalo žiadne priestorové obmedzenia. Z povahy média vyplýva, že k šanci na čitateľský úspech prispieva nielen neformálny jazyk, ale určite aj limitovaný rozsah. Preferujú sa krátke články, v každom žánri.
