Hmyz
Posledný film Jana Švankmajera
Jan Švankmajer, narodený 4. septembra 1934, je známy český filmár, animátor a výtvarník, predstaviteľ neskorého českého surrealizmu.
Od polovice šesťdesiatych rokov nakrútil takmer tri desiatky krátkych animovaných či kombinovaných filmov (aj s animovanými živými hercami), mnohé z nich boli ocenené na prestížnych zahraničných filmových festivaloch.
Na sklonku osemdesiatych rokov sa dostal k tvorbe celovečerných hraných filmov, v ktorých častokrát ich svojský príbeh spájal i s osobitými animovanými sekvenciami.
Sériu celovečerných diel zahájila snímka Něco z Alenky (1988), nakrútená na motívy románu od Lewise Carrolla, nasledovali diela Lekce Faust (1994), Spiklenci slasti (1996), Otesánek (2000), Šílení (2005), Přežít svůj život (2010).
Najnovší film Hmyz (2018) vznikol podľa "šuplíkovej" poviedky, ktorú do stola režisér odložil ešte v sedemdesiatych rokoch. Je voľne inšpirovaná hrou bratov Čapkovcov Zo života hmyzu, respektíve okolnosťami jej vzniku a uvedenia, ešte v dvadsiatych rokoch minulého storočia: autori vraj pod tlakom okolia prepísali záver svojej hry, aby mu dodali optimistickejšie vyznenie. A tak sa podľa režiséra zrodila typická česká vlastnosť: "predposratosť".
Na film zháňal autor peniaze plných sedem rokov a pomohla aj crowdfundingová kampaň. Film mal koncom januára svetovú premiéru na festivale v Rotterdame, v sekcii Deep Focus: Signature. Podľa vyjadrenia osemdesiattrojročného Jana Švankmajera je Hmyz jeho filmom posledným.
Hmyz na plátne kina Lumière
Najnovší Švankmajerov opus otváral jubilejný 25. ročník Medzinárodného festivalu filmových klubov Febiofest.
Film pred festivalové publikum prišla odporučiť reprezentatívna filmová delegácia: producent Jaromír Kallista, strihač Jan Daňhel, jeden z kameramanov Adam Oľha, zástupcovia slovenského koproducenta, a nechýbal ani sám autor scenára a režisér Jan Švankmajer.
Ten veľa k filmu úvodom nepovedal, odkázal na svoj vstup na začiatku samotného filmu. Scudzovacie prvky záberov realizácie filmu sú napokon súčasťou celej štruktúry diela.
Významom autora, kontextom filmu (posledné dielo autora) a v neposlednom rade i vďaka ambicióznemu zámeru - slovami tvorcu je to "imaginatívny film, ktorý ponúka množstvo interpretácií" - bol Hmyz nepochybne zaujímavým otváracím titulom, ale bratislavské febiovské publikum pravdupovediac veľmi nenadchol.
Napriek deklarácii totiž tentokrát Švankmajerov film už dostatok podnetov k ozajstnej filmovej imaginácii neprináša. Väčšinu použitých tvorivých "chmatov" majstra sme totiž už videli v jeho bohatej filmografii, v predchádzajúcich tituloch, navyše v starých filmoch boli väčšinou funkčné, pôsobivé, niekedy prekvapivé, občas i šokovali.
V Hmyze sa však divák neubráni pocitu akéhosi švankmajerovského klišé, chaosu a nude.
Nové sú pravda "dokumentárne" vsuvky, vložené v tok rozprávania, ktorým sú výjavy z nácviku divadelnej hry provinčnými ochotníkmi. So svojim scudzovacím prínosom (vidíme, že sa nakrúca film, máme príležitosť z odstupu zhliadnuť, ako sa rodí filmová imaginácia) sú niekedy zaujímavým prvkom inak pomerne chaotickej konštrukcie diela.
A anachronicky už vyznieva aj výraz posledného opusu. Špecifický švankmajerovský obrazovo-výtvarný a zvukový výraz, v službách dramaturgie - de facto špecifický autorský rukopis - bol ešte donedávna nespochybniteľný, suverénny a opodstatnený aj v kontexte aktuálnych digitálnych vizuálnych kinematografických trendov, hoci vychádzal z výtvarných a animačných zdrojov zakorenených ešte niekde na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov.
Postupne však došlo k vyčerpaniu tohto žriedla, kritické to bolo po prvý krát hádam už vo filme Šílení, v inak vynikajúcom podobenstve. Sústavné vsuvky animovaných hovädzích jazykov boli už len pomerne prázdnym ornamentom, "povinným" trademarkom autora.
Najnovší, posledný film Jana Švankmajera teda bratislavské festivalové publikum veľmi nezaujal.
Zdalo sa, že podstatne viac návštevníkov vzrušovali preteky živých švábov, ktoré producenti filmu zorganizovali po premiére vo foyeri kina Lumière. Na jednotlivé šváby ste si mohli vsadiť, podobne ako na konských dostihoch.
Ale možno, že vlažné prijatie filmu Hmyz nemusí mať nejaký zásadný význam. Aspoň tak to vidí jeho autor, keď v rozhovore pre denník Pravda hovorí, že nie je dôležité, ako diváci film prijmú v čase jeho vzniku, pretože film je konzerva a môže si na svojho diváka počkať. Niekedy v budúcnosti... Nuž, uvidíme.
