FILMbis.>>Festival>>MFFK Febiofest 2017>>Dobrý film musí byť trochu perverzný

Jan Švankmajer a jeho priatelia

Plagáty výstavy budú priestory kina zdobiť až do konca februára budúceho roku (2019).

20. ročník Etnofilmu

V dňoch 20. až 23. novembra 2018 sa v Čadci uskutoční jubilejný, 20. ročník filmového festivalu.

Dokument Boli pri tom na Týždni slovenského filmu

V rámci podujatia Týždeň slovenského filmu sa dokument v bratislavskom kine Lumière bude premietať v stredu 11. apríla 2018.

Unavení Michalkovom

Tak som v sobotu večer strávil viac ako dve a pol hodiny pred televíznou obrazovkou, aby som si pozrel film Unavení slnkom 2: Odpor.

Boli pri tom

Bývalí riaditelia Slovenskej televízie v dokumentárnom filme

Dokument prináša originálny kolektívny portrét všetkých ponovembrových riaditeľov Slovenskej televízie a RTVS, divácky atraktívny pohľad na jednotlivé osobností.

Dobrý film musí byť trochu perverzný

Masterclass Lubora Dohnala

V nabitom programe MFFK Febiofest, v neľahkom konkurenčnom zápase s príťažlivými filmovými titulmi, sa o pozornosť návštevníkov uchádzajú aj viaceré sprievodné podujatia. Aj tvorivé dielne - masterclass niektorých renomovaných osobností.

V piatok tretieho marca prednášal svoje pohľady na dokumentárny film známy český kameraman, strihač a režisér - dokumentarista Miroslav Janek. V programe festivalu sa premietali jeho ostatné dve snímky - Filmová lázeň, rekapitulácia karlovarského filmového festivalu pri príležitosti 50. edície podujatia a Normální autistický film, ktorý je svojským stretnutím autora s vybranými protagonistami s danou diagnózou.

V sobotu pred skupinku poslucháčov v kinosále na akademickej pôde VŠMU, so svojim malým poznámkovým notesíkom predstúpil scenárista a dramaturg (ale aj režisér) Lubor Dohnal, aby predostrel niektoré aspekty scenáristického univerza zo svojho pohľadu.

Lubor Dohnal

Scenárista, dramaturg a režisér Meir Lubor Dohnal sa narodil v Prahe v roku 1938. V roku 1961 sa na druhý pokus dostal na štúdium scenáristiky a dramaturgie pražskej FAMU. Ocitol sa v prostredí a v epoche, z ktorých vyklíčila povestná Československá nová vlna. Medzi jeho spolužiakov patrili aj Juraj Jakubisko a Elo Havetta, Dohnal je scenáristom Havettovho absolventského filmu Predpoveď: nula (1966). Spolu s Jakubiskom napíše scenár k jeho debutu Kristove roky (1967).

V rokoch 1968 a 1969 pracuje Dohnal na bratislavskej Kolibe, pre Havettu napíše scenár jeho filmového debutu Slávnosť v botanickej záhrade (1969).

Potom Dohnal pôsobí na pražskom Barrandove, spolu s Václavom Šaškom a Jurajom Herzom sa podieľa na scenári Herzovho filmu Petrolejové lampy (1970). Pre Ivana Balaďu napíše scenár jeho filmu Archa bláznů (1970). Tým sa však predbežne končí Dohnalova filmová kariéra, v normalizovanej kinematografii preň niet miesta.

Živí sa v rôznych robotníckych povolaniach. Napíše pravda ešte scenár k Jabubiskovmu filmu Postav dom, zasaď strom (1979). ktorým sa umlčaný režisér po dvoch desaťročiach vracia do normalizovanej kinematografie, no meno autora scenára nesmie byť zverejnené ani uvedené.

V roku 1977 Dohnal podpíše Chartu 77, o rok neskôr emigruje s rodinou cez Viedeň do Mníchova. Tam pôsobí vo vysielaní Rádia Slobodná Európa, v bavorskej metropole pracuje v akademickom prostredí a je tiež činný scenáristicky, režíruje dokumentárne televízne programy.

Po roku 1989 sa vracia do Prahy, od roku 1998 pôsobí na katedre scenáristiky a dramaturgoe Filmovej fakulty AMU.

Trochu perverznosti proti uhľadenosti

Z prednášky Lubora Dohnala vyplynuli predovšetkým dva zaujímavé momenty. Pokúsime sa ich teraz priblížiť voľnou parafrázou.

Dohnal napríklad tvrdí, že každý dobrý film by mal byť trochu perverzný. Má pri tom na mysli v prvom rade autorskú slobodu, ktorá sa nepodriadi zavedeným konvenciám ani normám.

Najsamprv je dôležitý slobodný autorský prístup k vlastnému dielu, aby autor nebol sám sebe cenzorom. Samozrejme nasleduje zápas s vonkajšími zásahmi, ktoré sú v mene všeobecne uznávanej a uplatňovanej korektnosti schopné umlčať všetky autentické osobnostné črty tvorby. Toto sa v praxi premieta do dramaturgickej a realizačnej unifikácie. A tam sa stráca všetka osobitosť, všetka hodnota filmového umenia, tam sa vytráca samo filmové umenie.

Korektné filmy sú nudné. Zodpovedajú všeobecným, konvenčným predstavám o svete, neprinášajú nič nového, neprovokujú, nezaujmú. Filmy vtesnané do overených rámcov spoločenských, morálnych, hodnotových, psychologických a iných teritórií sú banálne.

Ozajstné umenie sa nesmie báť spoločnosťou vymedzené teritóriá prekračovať. Umenie má skúmať nové územia, môže pokojne aj provokovať pritom.

Filmy majú byť v tomto zmysle perverzné, nie uhľadené, nemajú zodpovedať ustáleným estetickým a hodnotovým normám. Veď koľko zvrátenosti je len v postavách a v príbehoch filmov takého Bergmana, spýtal sa Lubor Dohnal auditória a rozprúdila sa zaujímavá diskusia na túto tému.

Intenzity namiesto kauzálnosti

Zaujímavý prístup k autorskej tvorbe prezentoval Dohnal aj vtedy, keď spochybnil tradičnú scenáristickú konštrukciu témy a obsahu filmu, jeho príbehu, založenú striktne na kauzalite. V kauzálne logicky budovaných príbehoch totiž tkvie veľké nebezpečie klišé. Konštrukcie príbehov, dôsledne pracujúce s logickými účinkami príčiny ako aj s jej predpokladanými následkami, sú vďačným zdrojom banálnych príbehov, schematických postáv a ich vzorových vzťahov.

Dohnal preto navrhuje vymeniť princíp kauzalít za princíp intenzít. Čo sú to intenzity? To sú v interpretácii Lubora Dohnala také príznakové, predovšetkým emocionálne silné momenty zo života postáv, ktoré sú originálnym, jedinečným prostriedkom pôsobenia na diváka, na jeho rozum aj cit. Intenzívne zážitky, intenzívne dojmy, spomienky, okamihy, stretnutia, vzťahy. konflikty, rozhodnutia...

Špecifická zostava intenzít filmového diela môže byť dobrým predpokladom originálneho tvorivého počinu, ktoré sa do určitej miery, či celkom zaobíde bez významnejších kauzálnych determinánt. V originálnom, sviežom a autentickom, ale zároveň aj v celkom organickom filmovom tvare, ktorý je zrozumiteľný, zmysluplný a účinný. Preto Lubor Dohnal preferuje v tvorbe väčší podiel intenzít na úkor kauzálnej korektnosti.

Hlavný prúd súčasnej domácej a ešte viac svetovej kinematografie pravda nepraje veľmi filozofii, ktorú na zaujímavej masterclass predostrel náš renomovaný scenárista a dramaturg. Je však potešiteľné, keď aspoň na podobných festivalových fórach zaznie hlas, pripomínajúci poznanie, že zmysel a prínos kinematografie sa môže nachádzať aj mimo tzv. mainstreamu. Niekededy aj tak, že je film trochu perverzný.