Kým sa bratislavská prehliadka uzavrela slovenskou premiérou najnovšieho filmu Agnieszki Holland Cez kosti mŕtvych, prebehlo najprv vo veľkej sále kina Lumiére odovzdávanie cien víťazom medzinárodnej súťaže V strede Európy. Súťažilo dvadsať krátkych filmov zo Slovenska, Česka, Maďarska, Poľska a Rakúska, Sekcia priniesla výber najzaujímavejších krátkych hraných, animovaných, dokumentárnych a experimentálnych filmov.

Súťažná sekcia mala dokonca poroty dve, medzinárodnú jury filmárov - profesionálov a špeciálnu, takpovediac klubovú. Medzinárodná porota zasadala v zložení: slovenský režisér Miro Remo, maďarský režisér Gyula Nemes a poľský festivalový zástupca a filmár Krzysztof Sienkiewicz.

Ocenenie v súťaži je spojené aj s finančnou prémioum víťazný film získal 3000 EUR. Hlavnú cenu získal slovenský film O sestre, dokumentárna esej Barbory Sliepkovej o dospievajúcom dievčati, ktoré sa rozhodlo izolovať sa od spoločnosti.

Podľa poroty ide o "jedinečný, intímny, citlivý, umelecký pohľad do duše mladého dievčaťa, ktoré bojuje s vlastným strachom a ostychom". Okrem ocenenia poroty získal film aj Cenu divákov.

Zvláštnym uznaním ocenila porota aj dva poľské krátke filmy: Kŕč žuvacieho svalu (Kordian Kadziela, Poľsko) a Tri rozhovory o živote (Julia Staniszewska, Poľsko).

O víťazoch okrem toho rozhodovala aj špeciálna porota vybraná Medzinárodnou asociáciou filmových klubov, ktorej členovia boli srbský filmár Dragan Milinkovič Fimon, slovenská dramaturgička filmových klubov Nina Šilanová a nemecká filmová kurátorka Christl Grunwald-Merz.

Cenou Dona Quijota ocenili animovanú snímku Debut (Katarzyna Kijek, Poľsko) a dve zvláštne uznania udelili krátkym filmom Dialóg (Gábor Fabricius, Maďarsko) a Fuck the Cancer! (Thomas Renolder, Rakúsko).

Zhruba po hodinke došlo napokon k premietnutiu záverečného filmu večera Cez kosti mŕtvych. Agnieszka Holland ho nakrútila v poľsko-nemecko-českej koprodukcii, dielo vzniklo aj so slovenskou účasťou.

Slávna režisérka svoj film pred bratislavským publikom osobne uviedla (peknou slovenčinou), pričom prítomných s dávkou vtipu upozornila, že ak sa im film nebude páčiť, je to chyba divákov, lebo filmári sa snažili a na diele sa narobili dosť.

Mysteriózno - detektívny film s prvkami stredoeurópskeho magického realizmu vznikol podľa románu poľskej spisovateľky Olgy Tokarczuk. Rozvíjajú sa v ňom osudy šesťdesiatničky Janiny Duszejko, milovníčky prírody a ochrankyne zvierat, ktorá žije na samote v lone prekrásnej prírody česko - poľského pohraničia.

Čiperná žena si privyrába vyučovaním angličtiny na základnej škole v mestečku, no väčšinu času a energie venuje zápasu s predstaviteľmi zvláštneho miestneho panoptika - s poľovníkmi. Loveckej vášni sa oddáva nielen brutálny podnikateľ, majiteľ líščej farmy, ale aj veliteľ miestnej policajnej stanice a dokonca i farár. No a sused pani Duszejko "Veľká stopa" je zas neľútostným pytliakom.

Jedného dňa sa začnú diať čudné veci - niektorí poľovníci za dosť zvláštnych okolností zahynú v lese. Chvíľu sa zdá, že vraždy by dokonca mohli mať na svedomí mstiace sa zvieratá...

Skúsená a slávna režisérka zapojila do realizácie filmu všetky svoje realizačné skúsenosti, ako aj inšpirácie aktuálnymi trendami. Značný dôraz je v diele venovaný dynamike a expresivite výrazu a v neposlednom rade aj spektakulárnosti zobrazenia. Od počiatku filmu diváka uchvacujú nádherné prírodné scenérie, snímané s využitím efektných módnych postupov, napríklad s kamerou umiestnenou na drone, a vracajú sa v efektných kameramanských pohybových trajektóriách v priebehu celého diela.

Titul bol len prednedávnom uvedený na berlínskom filmovom festivale, kde získal Strieborného medveďa - Cenu Alfreda Bauera. Z väčšiny bezprostredných ohlasov hneď po premietaní možno usudzovať, že aj bratislavské festivalové publikum film zaujal.

Lenže na slávnostné ceremónie, ako je otvorenie a záver festivalu, najväčšia kinosála Lumiéra jednoducho nestačí. Praská vo švíkoch, je malá.

Sály kina Lumiére, ktoré nedávno prešli technickou a stavebnou úpravou, sú síce adekvátnymi premietacimi priestormi klubových filmových podujatí a spĺňajú k tomu všetky technické i kultúrne predpoklady, ale medzinárodný festival vyžaduje pri svojom otvorení, ako aj v závere jednak čosi väčšie, veľkorysejšie. Napríklad aj preto, že značnú kapacitu miest na sedenie zaberajú vo "veľkej sále" nevyhnutné rezervácie pre členov poroty súťaže, autorov, delegátov a hostí.

Aktuálny potenciál MFFK je rozhodne pozoruhodný, Febiofest sa rozrástol na zaujímavé a dôležité podujatie. Škoda, veľká škoda, že na otvorení i pri záverečnom ceremoniáli je vo "veľkej sále" kina Lumiére tak tesno...

Niekedy pravda možno snívať o hocičom - napríklad aj o adekvátnom mestskom priestore, kde by sa veľké a významné podujatie pohodlne zmestilo. Lenže kde ho vziať? V kinosálach multikín v okrajových štvrťiach mesta? Zrejme nie...

Okrem kapacity kina je totiž dôležitá aj jeho poloha, v prípade MFFK je umiestnenie väčšiny festivalových lokalít v centre mesta rozhodne jeho prínosom.

Niekedy je tesno nielen v kine. Aj na záverečnom spoločenskom strenutí pri čaši vína bolo poriadne husto. Veru ani špendlík by nepadol na zem. Ale možno je to tak dobre, filmári majú k sebe bližšie, umocňuje sa ich spolupatričnosť...

V texte boli využité informácie tlačovej správy MFFK Febiofestu.