Slovenský film v roku 2017
Zborník hodnotacich príspevkov
V opačnom garde ako doposiaľ - teda najprv slávnostný večer s vyhlásením víťazov, až potom týždenná prehliadka minuloročnej produkcie - sa tento rok odohralo vrcholné bilančné podujatie slovenskej kinematografie: Týždeň slovenského filmu.
Slnká v sieti úspešným autorom odovzdali už v piatok večer 6. apríla. V následnom pracovnom týždni, v dňoch od 9. do 15. apríla sa v rámci prehliadky premietali diela vyrobené v priebehu uplynulého roka.
Celoročná bilancia slovenského kina sa udiala už po štvrtýkrát, organizátorom Týždňa slovenského filmu je Slovenská filmová a televízna akadémia a zámer podujatia je evidentný: bilancovať, odborne reflektovať minuloročnú domácu filmovú produkciu.
Prehliadka Týždeň slovenského filmu teda počas siedmich dní predstavila na plátnach bratislavského kina Lumiére (a následne i v regiónoch Slovenska) hrané, dokumentárne a animované filmy minuloročnej produkcie.
Súčasťou podujatia boli aj štyri analytické, diskusné panely: k stavu slovenskej filmovej vedy, k hranému a dokumentárnemu filmu, a tiež i k animovanému filmu. Na úvod vždy odzneli najprv dva vypracované odborné referáty, okrem toho prinesli panely aj priestor pre diskusiu.
Nuž a v závere kalendárneho roka sa k jednotlivým referátom môžeme vrátiť aj vďaka publikácii, ktorá všetky prednesené príspevky prináša ako výsledok edičného počinu Slovenského filmového ústavu, Slovenskej filmovej a televíznej akadémii a Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Zborník hodnotiacich príspevkov z Týždňa slovenského filmu 2018 Slovenský film v roku 2017 je čitateľom k dispozícii v klasickej papierovej, i v elektronickej forme. Zborník redakčne zostavila Zuzana Mojžišová.
Načo nám je každoročný prieskum a pravidelné bilancie?
Zborník textov otvára úvod Jeleny Paštékovej, moderátorky podujatia. Najprv pripomenie "predsunutý" televízny prenos Slnka v sieti a jeho špeciálne ocenenia: "za výnimočný prínos slovenskej kinematografii", ktoré boli v tomto roku udelené dvojici filmových architektov. Slnko v sieti prevzali Viliam J. Gruska a Roman Rjachovský.
Paštéková v texte pripomína tiež významné ocenenie, udelené filmovému kritikovi a publicistovi Pavlovi Brankovi, tento rok sa stal v poradí druhým laureátom Ceny Petra Mihálika.
Úvod prináša tiež krátke zhrnutie podstaty všetkých referátov týždňového podujatia a v závere krátkeho, no výstižného textu sa moderátorka napokon trefne opýta: "Načo je nám každoročný prieskum fungovania domácej filmovej vedy a kritiky? A prečo sú dôležité pravidelné bilancie výsledkov slovenskej audiovizuálnej tvorby?
Na dané otázky v zápätí ponúkne i svoje odpovede, ale tie napokon najpresvedčivejšie vyplynú z jednotlivých textov zborníka, z príspevkov panelových diskusií.
Hraný, dokumentárny a animovaný film
Hodnotenie slovenských hraných filmov uplynulej sezóny v oboch referátoch do určitej miery poznačili dve skutočnosti:
Predovšetkým rekordný počet návštevníkov domácich filmových diel v kinách, bolo ich takmer poldruha milóna, a potom suverénna dominancia v oceneniach Slnko v sieti pre "žánrový film s ambíciami" režiséra Petra Bebjaka Čiara.
Autorka referátu Správa o stave hraných filmových príbehov za rok 2017 Zuzana Mojžišová si z množstva prístupov hodnotenia minuloročnej produkcie zvolila ten, ktorý z dobrých dôvodov považuje za najdôležitejší: "...priveľa zasväteného rozboru, rôznych aspektov, všelijakého porovnávania a prirovnávania, hľadania paralel tú vec, o ktorú nám ide, väčšmi zahmlí než osvetlí, stratí zo zreteľa to, čo mi stále pripadá na umení najdôležitejšie - ponúknutá možnosť prežiť katarziu".
A keď najprv z hodnotenia opodstatnene vylúči výrazne menšinové slovenské koprodukcie (8 hláv šialenstva, Křižáček, Baba z ľadu. Cez kosti mŕtvych, Po strništi bos a ďalšie), venuje sa predovšetkým titulom Cuky Luky film (réžia Karel Janák), Čiara (Peter Bebjak), Nina (Juraj Lehotský), Piata loď (Iveta Grófová), Spievankovo a kráľovná Harmónia (Diana Novotná), Špina (Tereza Nvotová), Únos (Mariana Čengel Solčanská), Všetko alebo nič (Marta Ferencová).
Mojžišová v hodnotených dielach veľa príležitostí prežiť hlbokú katarziu nenachádza, pretože okrem iného "kameňmi úrazu viacerých filmov sú nedostatočná dramaturgická opatera, slabá kooperácia medzi centrálnym smerovaním príbehu a bočnými zápletkami. Filmy bývajú pomerne silno rozohrané na začiatku, ale postupne strácajú dramatický dych. Že slovenskí filmári sú zdatnejší v tom, ČO chcú nakrúcať, vo výbere témy, než v tom, AKO nakrúcajú. Že sociálna dráma je stále tým, čo nám ide najlepšie. Že reflektovanie súčasnosti si vo filmoch vyberáme častejšie než minulosť či budúcnosť. Že sme prevažne bratislavocentrický."
Ale svoj referát končí Mojžišová optimisticky: "...(je), ako presvedčila minuloročná (ko)produkcia, náš kinematografický priestor v dobrej kondícii. Snáď to tak aj ostane. Tento rok opäť dovoľuje naladiť sa optimisticky. Nech sa teda filmu u nás darí."
Ešte o riadny kus žičlivejšie píše o slovenskej hranej produkcii vo svojom referáte Radovan Holub. Vychádza z porovnania s domácou českou kinematografickou produkciou a výsledok zvestuje už v názve svojho príspevku: Slovenský film se v roce 2017 dostáva do lepší situace než český. Zamyšlení nad roční filmovou produkcí na Slovensku.
Subjektívne porovnanie dvoch príbuzných, no jednak autonómnych, a v určitých ohľadoch (nepochybne objem výroby, počet divákov a pod.) neporovnateľných kinematografií a ich ročných výkonov pravda nie je najšťastnejším východiskom bilancie, český kontext zbytočne odvádza od "domácej úlohy" (a prečo slovenský film neporovnávame napríklad s poľským, či maďarským? Nebodaj belgickým...?).
Holub na rozdiel od Mojžišovej berie viaceré slovenské filmy "na milosť", napríklad v prípade filmu Spievankovo a kráľovná Harmónia pripustí síce možnú skazu detského vkusu, no vybaví to reminiscenciou na svoju vlastnú detskú skúsenosť s čítaním literatúry Boženy Němcovej, ktotá sa vraj vtedy taktiež považovala za úpadkovú.
Predovšetkým s ohľadom na distribučné a festivalové výkony vyzdvihuje Holub popri jednoznačnej Bebjakovej Čiare - ocenenej v Karlových Varoch - aj Mojžišovou opomínaný film Out Györgya Kristófa a samozrejme Nvotovej Špinu, keďže tieto, ale aj ďalšie tituly rezonovali na medzinárodnej festivalovej scéne, napríklad Out v Cannes. Piata loď Grófovej v Berlíne, Lehotského Nina v Toronte...
Mimoriadne zhovievavý je Holub aj k slovenským žánrovým filmom, k divácky populárnym titulom: Cuky Luky film či Všetko alebo nič (prehnane kritický je pritom k českým diváckym produkciám), a hoci sa zdá, že rozdelenie na divácke a tzv. artové kino nepovažuje za najšťastnejší stav, vo svojej ročnej bilancii jednak a jednoznačne z takejto pozície vychádza. V inovácii takéhoto prístupu zavádza autor dokonca kategórie filmov ako "divácky přívětivé a nepřívětivé".
S netajeným dôrazom na administratívno - organizačné, výrobno - realizačné a distribučné hľadiská bilancie uplynulej animovanej produkcie, a to dokonca nielen minuloročnej, ale v komplexnejšom historickom oblúku, sa vo svojom príspevku APAF - národné a medzinárodné aktivity na rozvoj priemyslu animovaného filmu zameral Juraj Krásnohorský.
Hlavným kritériom jeho bilancie teda boli "výkony" Asociácie producentov animovaného filmu (APAF), ktorá združuje slovenské produkčné spoločnosti a producentov - výrobcov slovenských animovaných diel.
Do predovšetkým realizačno - distribučných súvislostí animovaného filmu orientovala svoju bilanciu minulej (opäť nielen minuloročnej) animovanej tvorby aj autorka druhého referátu Eva Šošková. Príznačný je už názov jej textu: Problém nízkych čísiel je aj problémom hodnotenia kvality.
Bilancia dokumentárnej tvorby priniesla opäť dva referáty, dvoch renomovaných kritičiek a publicistiek. Mária Ferenčuhová kreslila svoju Dokumentárnu mapu Slovenska, Európy, sveta, pričom sa trochu kuriózne nechala inšpirovať aj výskumami kanadského neurochirurga W.G. Penfielda (mapa mozgovej kôry a podoba motorického homunkula).
Andrea Slováková zmapovala kritickú a publicistickú reflexiu dokumentu v príspevku Slovenské myslenie o domácom dokumentárnom filme.
K obom referátom o minuloročnej dokumentárnej tvorbe zaujal postoj jeden z autorov analyzovaných diel, nájdete ho na tomto webe v sekcii "Blok".
Filmová veda a kritika
Ani v oblasti filmologickej bilancie nebolo ľahké hodnotiť len uplynulý rok, súvislosti problematiky prirodzene presahujú ročný horizont a tak sa širšie historické kontexty logicky dostávajú aj do textu Kataríny Mišíkovej, ktorá svoju bilanciu pomenovala ako Pôdorys, vrstvy a limity slovenského filmologického pieskoviska.
Okrem úvah o potrebe a podobách reflexie filmovej kritickej a filmologickej reflexie prináša jej text aj niekoľko kritických postrehov k viacerým minuloročným knižným titulom: predovšetkým k inovovaným Dejinám slovenskej kinematografie 1896 - 1969 autorov Jeleny Paštékovej a Václava Maceka, k Neviditeľným dejinám dokumentaristov Ruda Urca, či k publikácii Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989 Martina Palúcha.
Trochu užší záber minuloročnej kritickej a publicistickej reflexie slovenského kina, predovšetkým v novinových a časopiseckých ohlasoch, zhrnul príspevok Martina Ciela Filmová kritika 2017.
