FILMbis.>>Filmy>>Volanie

Jan Švankmajer a jeho priatelia

Plagáty výstavy budú priestory kina zdobiť až do konca februára budúceho roku (2019).

20. ročník Etnofilmu

V dňoch 20. až 23. novembra 2018 sa v Čadci uskutoční jubilejný, 20. ročník filmového festivalu.

Dokument Boli pri tom na Týždni slovenského filmu

V rámci podujatia Týždeň slovenského filmu sa dokument v bratislavskom kine Lumière bude premietať v stredu 11. apríla 2018.

Unavení Michalkovom

Tak som v sobotu večer strávil viac ako dve a pol hodiny pred televíznou obrazovkou, aby som si pozrel film Unavení slnkom 2: Odpor.

Boli pri tom

Bývalí riaditelia Slovenskej televízie v dokumentárnom filme

Dokument prináša originálny kolektívny portrét všetkých ponovembrových riaditeľov Slovenskej televízie a RTVS, divácky atraktívny pohľad na jednotlivé osobností.

Volanie

Film z ukrajinského kláštora

Celovečerný film z ukrajinského kláštora nakrútil mladý absolvent dokumentárnej tvorby na bratislavskej VŠMU Erik Praus.

Je to už jeho druhé veľké kino, debutoval snímkou o horehronskej obci Pohorelá, ku ktorej ho viažu rodinné korene. Skupinový dokumentárny portrét s patetickým názvom Zem, ktorá hľadá svoje nebo (2016) získal na 19. ročníku Etnofilmu v Čadci na jeseň v roku 2016 Bronzového Turoňa.

Podľa vyjadrenia režiséra, vizuálne veľkolepý a realizačne výpravný film o mníchoch z Počajivskej lavry pôvodne ani nemal v pláne realizovať, pre Slovenskú televíziu nakrúcal len kratší, informatívny dokument o pozoruhodnom mieste viery. Ale kláštorný fenomén a život jeho obyvateľov ho natoľko očarili, že sa z toho napokon vyvinul projekt 70 minútového spektakulárneho filmu, určený na veľké plátno kina.

Titul bol v medzinárodnej premiére uvedený na tohtoročnom festivale v Jihlave (v sekcii Mezi moři), keď ešte predtým, v septembri mal film premiéru na piešťanskom Cinematiku, kde získal Cenu primárora mesta Piešťany.

Koncom októbra 2019 mal titul svoju slávnostnú premiéru v bratislavskom Kine Lumière. Distribúciu filmu v sieti kín prevzala Asociácia slovenských filmových klubov.

Impozantný vizuál

Film Volanie je vizuálne atraktívny, kamera Petra Kováča poskytuje divákovi predovšetkým monumentalitu obrovského liturgického komplexu na kopci nad mestečkom Počajiv. Okolo chrámu a kláštora s trblietajúcimi sa zlatými kopulami a vežičkami kameraman napríklad lieta s dronom a získava efektné zábery architektúry v krajine.

Podobne vnímavo a s náležitým rešpektom sníma aj honosné interiéry, všetok majestát a pompu obradov, ktoré sa tam pri žiarivých svetlách tisícok žiaroviek a sviečok a za úchvatných spevov mužských zborov odohrávajú.

Ale v prístupe k svojim protagonistom volia tvorcovia často aj blízkosť až intímnu, troch mníchov nakrúcajú nielen pri liturgických úkonoch, ale aj v ich praktických činnostiach, pri prácach v hospodárskej prevádzke kláštorného komplexu a podobne.

S kamerou blízko pri bohatieroch sme aj v ich chvíľach voľna, v čase odpočinku v kobkách, aj pri rozhovoroch. Pravda, ani blízky pohľad kamery do tvárí mužov, ktorí opustili ruch a starosti sveta a z vlastnej vôle žijú izolovaní za múrmi kláštora, nedokáže celkom preniknúť za evidentné bariéry protagonistov.

Aj režisér v rozhovore v denníku SME priznáva, že jeho hrdinovia mu nepovedali všetko1. Ale čo potom diváci? Tí sú odkázaní len na to, čo im tlmočí autor, čo jeho zaujíma, čo sa opýta a čo zistí. Akýkoľvek bulvárny záujem by bol samozrejme nenáležitý, ten vo filme ani nenájdete. Autori k svojim protagonistom pristupujú s úctou a empatiou.

Lenže vo filme divák nenájde ani odpovede na niektoré dôležité otázky, ktoré z obsahu tak či tak vyplynú. Bariéry sú nepriepustné a ich k vonkajším prejavom patrí napríklad aj hustý porast tvárí mníchov...

Volanie kláštora

Film Volanie má troch hlavných hrdinov, pravoslávnych mníchov. Podľa vyjadrení autora, ani jeden z nich nebol vo svojej minulosti veriacim, zhodou okolností a v dôsledku "volania" zakotvili pred rokmi za múrmi lavry.

O svojej motivácii všetci traja mnísi hovoria vo filme zhruba to, čo sa o tom dočítame aj v promo informáciách filmu: "Otec Gabriel vyrastal v ateistickej rodine, nechodil do kostola, náboženská náuka mu bola cudzia. Kláštor prvýkrát vo svojom živote navštívil v 29. rokoch so svojim priateľom a pocítil, že našiel domov. Už v ňom zostal.

Otec Nazarij po páde komunizmu začal podnikať v stavebníctve. Vo svojom biznise sa neštítil praktík typických pre 90-te roky, ktoré boli často na hrane zákona. Nečakane prišiel však zlom. Vzdal sa nahonobeného majetku, rozhodol sa žiť v osamotení bez rodiny a vstúpil do kláštora.

Otec Vicilentius žil v mladosti akčným životom, čo obnášalo extrémne športy, drogy, tanečné techno parties. V istej fáze sa mu bezstarostný život začal rúcať a ocitol sa v problémoch, ktoré sa čoraz viac prehlbovali. Zacyklenie v nich preťal až príchod do kláštora, kde našiel pokoj."

Všetci traja vraj až za múrmi lavry našli svoj zmysel života. "Ich príbehy sú metaforami zduchovnenia a očistenia od ľudských vášní na pozadí divokej ukrajinskej reality", píše autor o svojom filme.

Prečo?

Ani z filmu sa pravda nedozvieme, čo konkrétne znamená, že sa mladíkovi "život začal rúcať", môžeme si to však domyslieť, keď Vicilentius naznačuje podoby svojej bujarej minulosti. Podobne možno porozumieme aj únikovej stratégii podnikateľa, keď o nej hovorí Nazarij. Ten však pritom neprezradí ani slovko o svojej vojenskej misii v Afganistane, ktorá predchádzala ešte svetu úspešného biznisu. Iba čosi o nej vytušíme, keďže otec Nazarij, bývalý sovietsky soldat, na kameru listuje albumom fotografií, na ktorých pózujú uniformovaní interventi kdesi v juhoázijských posádkach.

Čo to má znamenať, prečo sa o tom nič nedozvieme? Nie je to z hľadiska minulosti mnícha, ale aj jeho súčasného života dôležité? Isteže je. Zamlčaním akýchkoľvek zmienok o afganskej misii hrdinu, nota bene jej letmým, neurčitým pripomenutím záberom na listovanie v spomienkovom fotoalbume (bez jediného slovka!), sa podarilo až akési dramaturgické faux-pas. A to mal film dramaturgov dokonca dvoch, a renomovaných i skúsených.

Samozrejme, životnú voľbu mníchov nemožno spochybňovať, ich pôsobenie v kláštore je ich výsostným rozhodnutím. Diváci si však môžu klásť prostú, no celkom oprávnenú otázku: prečo?

Pretože v oboch prípadoch spomínaných ľudských osudov sa z prázdnoty života či trablí ranokapitalistického biznisu (a prípadnej postafganskej traumy) dá nepochybne efektívne vystúpiť ešte niekoľkými inými spôsobmi, bez zanevrenia na okolitý svet. Napríklad tak, že človek začne robiť čosi, čo má hlbší zmysel, ako to, čomu sa venoval doteraz. Čosi, čo prináša výsledky užitočné aj pre iných (trebárs tak, že pomáha iným) a čo dokáže naplniť satisfakciou aj toho, koho sa to týka. Napríklad tak, že čosi tvorí (ozajstné hodnoty, nielen umenie), či niekomu alebo niečomu dobrému pomáha. Ak by niekoľko takýchto možností nebolo, pre ľudí hľadajúcich náplň života by nestačil ani tisícnásobok všetkých kláštorov sveta...

No obaja spomínaní neverci nešli touto cestou, zakotvili v kláštore. Dobre, ale prečo? A prečo v ňom pred rokmi našiel svoj domov Gabriel? Čo bolo rozhodujúcim momentom, že sa tak stalo, že svetský človek stratil domov tam, kde ho mal dovtedy?.

Na žiadnu z týchto otázok nám film žiaľ neprináša odpovede, respektíve ponúka jedinú: je to "volanie". Rozumej: viera. A tá sa, ako vieme, nevysvetľuje, tá buď je, alebo chýba. Aspoň veriaci to takto vidia a zrejme ich uspokojí takáto odpoveď.

Lenže naozaj stačí? Môže byť viera konečnou, vyčerpávajúcou odpoveďou na všetky otázky dokumentárneho filmu?

Lebo volanie...

V čom delo, alebo kde je problém? V tom, že viera nemusí byť uspokojivou odpoveďou, pokiaľ sa pozeráme na dokumentárny film.

Isteže, môžeme sa pustiť do nikdy sa nekončiacej polemiky, čo je to dokumentárny film a súčasná eklektická kinematografia ponúkne množstvo aktuálnych alternatív tohto tradičného filmového druhu. Každému môže byť niektorý z nich bližší, iný menej. Niekto preferuje reportážny spôsob snímania, iný má v obľube inscenáciu či performance, či čosi iné. Existuje množstvo ďalších možností.

Lenže ak dokumentárny film nemá stratiť svoj zmysel, jeho súčasťou by aj pri najrozmanitejších stratégiách realizácie a pri akejkoľvek poetike nemal prestať byť skúmavý či zvedavý. Mal by sa pýtať, mal by pátrať po zmysle vecí, a môže pri tom aj pochybovať, môže byť skeptický.

Práve vtedy, keď dokument kladie otázky a hľadá odpovede, je podnetný a prínosný, obohacujúci. Viera mu nemôže stačiť, preto odpoveďou nemôže byť ani "volanie".

Z tohto hľadiska je teda Volanie kontroverzný dokument, či skôr ním vôbec nie je. Je to film liturgický, možno až film vyznanie.

Napokon, prečo nie? Takto to cíti autor, takto to nepochybne pocíti časť divákov, ktorí rezonujú so zámermi a s posolstvom filmu.

Ale okrem úchvatného vizuálu, zaujímavej hudby a dobrého filmárskeho remesla ten titul veľa poznania a obohatenia mnohým divákom neprinesie.

Tomáš Hučko, november 2019

Fotografie z filmu i z jeho nakrúcania z presskitu filmvolanie.sk. Fotografie z bratislavskej premiéry Filmbis.

Volanie  
SR, 2019. 70 min  
Kamera Peter Kováč
Strih Peter Harum
Scenár a réžia Erik Praus
  1. SME: Nebáli sa hovoriť o sebe pred kamerou a otvoriť sa vám? E.P: Samozrejme, odstup tam bol a vo filme to aj trochu cítiť. Všetko nepovedia, ale myslím si, že aj pre iných je ťažké hovoriť o sebe. Snažili sme sa z nich vytiahnuť všetko, čo sa dalo. In: Monika Moravčíková: Na bohatstvo cirkvi sa na Ukrajine nik nepozerá vyčítavo, hovorí režisér Praus, SME 4. novembra 2019.