Vietor
Bratislavská premiéra dokumentárneho trileru
19. novembra 2019 bolo tomu presne 15 rokov, čo sa severným Slovenskom prehnala veterná smršt a najmä vo Vysokých Tatrách napáchala nesmierne škody. Vietor vyvrátil a vylámal stromy na rozlohe 12 600 ha, v dôsledku víchrice zomreli aj dvaja ľudia.
Zrejme je to len zhoda okolností, že premiéra celovečerného dokumentárneho filmu Vietor (Wiatr, thriller dokumentalny) sa v bratislavskom Kine Lumière konala práve v predvečer spomínaného výročia. Nik z filmovej delegácie však udalosti spred rokov nespomenul, a vlastne je to celkom pochopiteľné.
Koprodukčný poľsko-slovenský dokument Vietor sa nezaoberá prírodnou katastrofou minulosti, ani jej vtedajšími dôsledkami či dnešnými dozvukmi. Svojho ústredného "protagonistu" si tvorcovia vystriehli a aktuálne zaznamenali jeho vyčínanie. Do podhorskej oblasti na poľskej strane Tatier veterné víchrice totiž prichádzajú opakovane, a to pomerne často. Hoci nemajú natoľko devastujúce účinky, ako smršť na slovenskej strane pred rokmi, ale významne negatívne zasahujú do života tunajších ľudí i do podoby krajiny.
Halny
"Halny", ako ho tunajší gorali nazývajú, je vietor typu föhn, ktorý sa prechodom ponad horský masív oteplí a stratí podstatnú časť oblačnosti, vysuší sa. Poryvy vetra atakujú so značnou silou, často láme a vyvracia stromy, no halny tiež významne vplýva na ľudí. Zvýrazňuje niektoré chorobné stavy, v čase vetra narastajú najmä srdcovo-cievne problémy postihnutých osôb, prudké poveternostné zmeny neraz spúšťajú epileptické či iné záchvaty. Ale veľký vplyv má halny aj na psychiku ľudí. Panika, úzkosť či depresie v krajnom prípade vedú niekedy až k samovraždám.
Všetko spomenuté sa vo filme Michała Bielawského objaví, ale film Vietor nie je klasickým, výkladovým dokumentom, ktorý by mal ambíciu diváka informovať či poučiť. Ako aj podtitul filmu napovedá, ambíciou tvorcov bolo predovšetkým pôsobiť na publikum emocionálne. Sprostredkovať mu čo možno najviac z dojmov a pocitov, ktoré opakujúce sa nájazdy veterných epizód v podtatranskom regióne u našich severných susedov spôsobujú. Tvorcovia v záujme toho vo svojom diele "angažovali" predovšetkým samotný živel - vietor a potom trojicu protagonistov, ktorí v tatranskom regióne žijú a pracujú, ktorí s daným živlom majú čo dočinenia.
Chcem nahlásiť samovraždu...
Vietor sa k slovu dostane hneď od úvodných chvíľ filmu. V obrazovej a zvukovej montáži sledujeme jeho postupne narastajúce vyčínanie, autori využijú aj zopár archívnych (aj amatérskych) záberov. Úvodná sekvencia je vo zvuku popreplietaná úryvkami rozhovorov obyvateľov, ktorí telefonujú na linku pomoci.
- Chcem nahlásiť samovraždu", ozve sa v nahrávke mužský hlas.
- A kto volá?, pýta sa službukonajúca na druhej strane linky.
- To nie je dôležité, odpovie muž a pokračuje: "chcem nahlásiť samovraždu".
- Akú samovraždu, kto ju spáchal, koho samovraždu...?
- Chcem nahlásiť svoju samovraždu, ozve sa ešte na linke a volajúci zloží aparát.
To je parafráza jednej z úvodných replík, no ľudia na linku pomoci nahlasujú tiež popadané stromy, neprejazdné cesty, požiare, záchvaty... Keď je po všetkom, bližšie sa zoznámime s troma protagonistami, ktorých sme zatiaľ zaznamenali vo výjavoch ich zápasov so živlom. Napríklad hospodár v spolupráci so ženou v scéne plnej dramatizmu ratoval rozostavanú strechu.
Trojica hrdinov
Zrelý muž Staszek je typický goral. Živí sa chovom zvierat, je rozhodnou hlavou veľkej rodiny, velí desiatke detí rozmanitého veku a manželke. Teresa je podobne energická žena v zrelom veku. Bez väčších problémov zvláda aj ťažkú prácu v lese, pri zvážaní a pílení kalamitného dreva, určeného na kúrenie. Jej manžel však musí mať pochopenie aj pre jej poetickú dušu: Teresa vášnivo miluje prírodu, k pocte stromov v lese skladá a recituje básne. Rozhodne sa kus lesa si od štátu kúpiť. Mladá lekárka Ewa pracuje v záchrannej službe. Má rada svoju prácu, aj keď je náročná práve v čase poveternostných vplyvov. Jej partner jej pracovné nadšenie a časté služby zdieľa s určitou nevôľou.
Bez toho, aby sa jednotliví ústrední protagonisti vo filme stretli, rozvíjajú sa paralelne ich príbehy, osudy. Väčšinou epizódy z každodenného života.
Keď vo filme fúka vietor
Režisér a scenárista filmu Michał Bielawski, rámcuje svoje dielo vyčínaním vetra. O pôsobivej úvodnej sekvencii už bola reč, v závere 70 minútového kina dokument speje v pôsobivom crescende do svojho finále. S nemalou bravúrou autori obrazovo i zvukovo zaznamenávajú podoby zosiľňujúceho sa živlu v krajine, okrem výbornej práce kamery a strihu má na tom značný podiel aj pôsobivá zvuková práca (vietor je väčšinou hlavným nepriateľom všetkých zvukárov na placi...) a jedinečná komponovaná hudba. O oboje posledne menované sa zaslúžili tvorcovia z koprodukujúcej slovenskej strany: zvukovú mixáž mal na starosti Martin Merc, hudbu zložil Lukáš Kobela.
Keď práve nefúka
Strednú časť filmu vypĺňajú epizódy z bežného života jednotlivých protagonistov. Sledujeme ich vo chvíľach práce či oddychu. Vtedy, keď je pod Tatrami pokojné počasie, keď nefúka.
Staszka vidíme napríklad v stajni, keď jedna z kráv jeho stáda práve privádza na svet potomstvo. Alebo ho sledujeme, keď si na vrakovisku vyberá súčiastky pre svoj veterný mlyn, ktorý si postupne na roli postaví. Cestou zo šrotoviska sa mu pokazí auto (ako sa táto nepríjemnosť vyrieši, sa nedozvieme). Zaujímavý je rodinný výlet na tatranský končiar, zemitý goral vidí hory z inej perspektívy zrejme po prvý raz, na tvári sa mu zračí rešpekt až strach zo skalných masívov už počas jazdy lanovkou. Nahliadneme tiež do zákutia veľkej rodiny, večera za spoločným stolom prináša až symbolické vyznenie. No viaceré epizódy a výjavy z každodenných činností hospodára sú pomerne popisné a pravdupovediac až banálne. Vlastne sa v nich nič významné nedeje. A o pôvode a vývoji kardiovaskulárnych ťažkostí Staszka sa tiež nič nedozvieme. Pri tatranskom výlete sa mu priťaží, následne ho vidíme na medicínskom vyšetrení, dostane snímač srdečnej činnosti. A nič viac, autori motív načali, no nechali ho tak.
Vrúcnosť vzťahu Teresy k tatranskému lesu je spočiatku zaujímavá, aj keď trochu kuriózna. No po čase jej zobrazenie prerastie až do trochu otravnej obsesie. A dojem banality nadobúdajú aj okamihy z pokojného priebehu služieb záchranárky Ewy, počas ustálených poveternostných pomerov. S kolegom v prestávke pri káve konverzujú o práci, pričom sa Ewa okrem iného zdôverí, že nemá rada obesencov. Mladú ženu sledujeme i vo voľnom čase. trávi ho aj v štúdiu moderného tanca. Aj Teresa žije kultúrou, spolu s manželom sa zúčastní spoločenského večera s ľudovou goralskou hudbou a poéziou. V domácnosti Ewy zaznamenáme napokon už spomínaný dialóg s jej partnerom, ktorému sa nepáči jej vysoká pracovná angažovanosť. Ewa odpovedá, že svoju prácu miluje.
Sumárne, popisných a banálnych situácií a výjavov je v tom filme trochu priveľa. Všetci traja protagonisti sú pravda zaujímavé osobnosti, lenže nie vždy sa v ich osudoch deje práve čosi významné či zaujímavé, čo stojí za to sprostredkovať divákom. Napriek až intímnej blízkosti tvorcov ku všetkým svojim protagonistom (okrem dramaturgického vkročenia do dní ich životov aj spôsobom snímania: pozorovaním s množstvom detailov), sa autorom jednak nepodarilo vyťažiť hlbšiu podstatu, väčší význam zaznamenaných scén.
Je otázne, či by sa čosi také vôbec dalo dosiahnuť, či chvíle, "keď nefúka", majú nejaký hlbší významový potenciál. Možno je film jednoducho len obeťou neúmernej celovečernej metráže, keď sa jeho súčasťou museli stať aj rozsiahlejšie pasáže, keď sa nič významnejšie neudialo. Keď nefúkako...
Tomáš Hučko, november 2019
